SeanLSD

Caraxova trilógia, nech už vyzerá akokoľvek odlišne, je stále o tom istom. Okázalá romanca je to jediné, čo ho naozaj zaujíma. Vo svojom najslávnejšom filme si k tomu aspoň vyberá atraktívne kulisy, nesnaží sa zboriť svojim „géniom“ filmovú teóriu a nechávajúc voľný priebeh svojej vizuálnej umanutosti rozpráva prostý príbeh.

Ako poloamatér natočil pekný, nádejný debut plný nápadov a jeho ego sa obludne nafúklo. Tak mi to pripadá. ___ Podobne ako vo svojom prvom filme nadväzuje Carax na celé prúdy tradícií vo francúzskej kinematografií, tentokrát dokonca žánrovej - Lenže na ten žáner, aj to, čo by ho malo tvoriť, sa hneď zvysoka vyserie... - Presvedčený o tom, že všetci budú bez seba nadšením nad tou „umeleckou“ dekonštrukciou a kvíliaci vzrušením nad jeho opájaním sa vyprázdnenou, posadnutou romantikou. Lebo vášeň, ktorej dal nejaký chorý vizuál, vážení! Romantické veci sú tu podané nekonečne nudne, „žánrové“ prvky okolo "príbehu" otrasne, všetky tie odkazy na film minulosti sú nasilu a len tak, halabala. Keby som nebol na smrť otrávený, bolo by to iba trápne. A nevidieť jeho debut, už by som si brúsil jazyk na tirádu o tom, ako je vidno, že autor nikdy film neštudoval a sebastredne si myslí, aký je geniálny, keď robí všetko inak... ___ Jediné jeho šťastie je Denis Lavant, ktorý tým niekoľkým krásnym a úplne náhodným nápadom dodal auru nezabudnuteľnej momentky. Vo vizuálne-pohybových jednotlivostiach je fascinujúci, ale keď začne rozprávať tie nekonečné Caraxove monológy imitujúce hĺbku, je to neznesiteľné. To sú také žvásty, čo môžu naozaj zaujímať len dvoch milencov v intimite alebo do času vysekaných momentov uhranutia kúzlom iného človeka… Nie že by som to osobne nepoznal a nemiloval, ale pozerať sa na to u druhých je utrpenie. Stred filmu tvoriaci nekonečné dávanie si dobrej noci som takmer neprežil, dalo to dobrú noc aj mne a pokračovať som dokázal až ďalší deň... a ani som nemusel.

„Nikdy som sa nesnažil uskutočniť svoje najlepšie sny. Iba ich znovu snívať.“ _ Náhodnosť lásky pod náhlymi vzdutiami mladej vášne. Keď jedna zmizne, smútok a bolesť môžu pretrvávať, ale okamžite je tu priestor pre druhú. Prázdnotu treba zaplniť a túžba ťa ženie bezodkladne hľadať ďalej, hľadať uspokojenie, zmysel, ideál...___ Odohráva sa posledný májový týždeň 1983... Tento komentár píšem presne 40 rokov nato v Paríži na brehu Seiny, kedy už sám nič podobné neprežívam. Ale podivným aj samozrejmým riadením osudu prežívajú iní okolo mňa – a ja som zase raz len pozorovateľ, a opäť nie režisér… ___ Podľa mňa je to parádne rozohraný debut, s úžasnými nápadmi, prvá polovica naozaj ukazuje výnimočný filmársky talent poučený dlhou francúzskou tradíciou, ale potom to mladý Carax neudrží, skĺzne do presvedčenia o vlastnej genialite, do užvanenosti a statiky, stratí tempo a napokon ide veľkolepo do stratena, strašne nasilu artovo a zbytočne. 20+dačo mladík to tak asi cítil, chápem ho. ___ Hoci Leos Carax nikdy film neštudoval, jeho debut pôsobí presne naopak - ako nejaká ambiciózna práca študenta filmovej vedy zamilovaného do francúzskej novej vlny...

MAHULIENA, ZLATÁ PANNA rozhodne nie je rozprávka pre deti, ale až na pár rozprávkových prvkov a riešení takmer čistokrvný fantasy príbeh z dávnych čias s mystickou až fatálnou atmosférou. Natáčaný celý v exteriéroch, Malířova kamera maximálne využíva rozličné typy divokej slovenskej krajiny. Dojem nejakej temnej legendy zo slovanského dávnoveku je umocnený aj výpravou a rekvizitami (kde kráľ na svojom skromnom hradisku rozhodne nepripomína rozprávkový pseudostredovek alebo imaginárny novovek, na ktorý sme v našich rozprávkach tradične zvyknutí...). Zameraním na psychologické otázky (podobne ako v predchádzajúcej Lutherovej rozprávke KRÁL DROZDIA BRADA) sa potom definitívne odkláňa od bavenia detského diváka. Rozklad osobnosti a priateľstva pod vplyvom chtíča, žiarlivosti a paranoje, s vyslovene až hororovými psycho-momentami (z viacerých svedectiev vidno, ako film v detstve dokázal uživateľom nepekne pocuchať nervy) má na míle ďaleko od dobromyseľných českých kostýmových klasík. Vlastne je až škoda, že to muselo byť natočené ako rozprávka, lebo s prihodením nejakých rekvizít, súbojov, postáv, vylúčením happy-endu a rozpracovaním kľúčovej časti v jaskyni u Zlatovlada kľudne mohol vzniknúť regulérny fantasy fenomén na pomedzí CONANA, PÁNA PRSTEŇOV, tradičnej - teda strašidelnej - podoby rozprávok a historického filmu z obdobia Veľkej Moravy... Bez srandy!

Fascinujúca na tejto rozprávke je predovšetkým tá skutočnosť, že sa tu nevyskytuje absolútne žiadny nadprirodzený ani fantastický prvok. Okrem dôrazu na výchovné pôsobenie princa v prevleku a následnú psychologickú premenu princeznej (ktoré sú tu ako metóda aj výsledok jediné vskutku rozprávkové) je nádherné sledovať, ako ju tvorcovia podriadili divadelnému rozmeru.

Úžasne prepracovaný a hlboký Pavlacov text je myslím, len pre intelektuálne zdatnejších divákov.

Slušná, poctivo spracovaná, historická hra o MRŠ, ktorej chvíľami škodí prílišná popisnosť a edukatívnosť.

Toto je hodne zaujímavý prípad experimentálneho filmu. Nielen preto, že americký fotograf Man Ray bol tak akosi prítomný pri skoro všetkom, čo sa týka filmovej avantgardy povojnového Paríža a pre "cinéma pur" bol vlastne určujúcim spúšťačom - Duchamp u neho vytvoril svoje ANÉMIC CINÉMA a Chomette sčasti 5 MINÚT ČISTÉHO FILMU. Z veľkej časti vytvoril aj MECHANICKÝ BALET,, ktorý si nie veľmi právom neskôr prisvojil Fernand Léger NÁVRAT K ROZUMU, ktorý celé toto hnutie viac-menej spustil, bol premietaný na Tzarovom "Soirée du coeur á barbe" v 1923 (kde došlo k definitívnej roztržke medzi dadaizmom a surrealizmom) spolu s Richterovým RYTHME 21 a MANHATTA Ch. Sheelera a P. Stranda a autor tu skombinoval svoju vlastnú zaujímavú techniku priameho osvecovania filmového materiálu pokrytého rôznymi predmetmi so svojimi "rayogramami" a fotograficky zaujímavým a o dosť príťažlivejším snímaním ženského torza. Pri tom sa okrem tradičnejšej predstavy provokujúceho umelca ponúka aj domnienka, či tento záver filmu nezodpovedá tomu, ako máme pochopiť názov filmu, čo je tým návratom k rozumu.. ? Man Ray však celým svojim nasledujúcou tvorbou dokázal, že "neplodným experimentovaním", ktoré je dokonale umelecky uspokojivé a napĺňajúce, sa dá stráviť aj celý život.

Nie som si vôbec istý, o čo sa má v prípade tohoto diela jednať. Tento údajný film, ktorý figuruje aj na imdb, ale bez akejkoľvek špecifikácie, vrátane dĺžky, nesie názov Tzarovho časopisu, ktorého vyšlo jediné číslo v roku 1922 a odkazuje aj na jeho hru Le Coeur a gas z roku 1921... Podľa obsahu  jednej vete by to mal byť záznam uvedených básnikov čítajúcich svoje diela, takže skôr dokumentárny záznam, než dadaistický film - navyše dávno po zániku tohoto hnutia. Aby toho nebolo málo, na imdb je uvedené: režisér Tristan Tzara (as Man Ray). Takže dokonalý, vskutku dadaistický chaos!

Jeden z prvých "videoklipov", dalo by sa povedať - či skôr projekcií k hudobným vystúpeniam - a hneď natoľko univerzálnych, že ho mohli premietať k rozličným skladbám. Pomocou reostatov dokázali aplikovať rýchlosť prehrávania k dokonalému prispôsobeniu obrazu na rytmus hranej skladby, neskôr to ešte vylepšili rôznymi synchronizačnými prístrojmi. Tieto skúsenosti potom Murphy využil pri spolupráci na MECHANICKOM BALETE o rok neskôr. Úvodný animovaný titulok s kostlivcami je fascinujúci ešte aj dnes a nehanbil by sa za neho ani Burton...