Dado

Formou vyčerpávajúca a obsahovo nevyrovnaná bodka za spoluprácou trojice De Niro - Pesci - Scorsese, ktorá mala prísť o dve dekády skôr. V tom čase by dnes už pomaly 80-roční hereckí velikáni ešte nepotrebovali modernú techniku, ktorá možno dokáže vyhladiť vrásky na tvárach, no nedokáže odstrániť iné poznávacie znamenia pokročilého veku (charakteristické držanie tela, pohyby a chôdza). Rovnako tak by bolo isté, že výsledkom tejto kooperácie nebude siahodlhá adaptácia memoárov z roku 2004, ktorá síce viackrát odkáže na svojich starších gangsterských bračekov, no podstatný priestor venuje sonde do zákutí histórie amerických odborov a osudov takého zástupu viac či menej výrazných postáv, že sa v nich divák počas prvého sledovania filmu stratí bez ohľadu na jeho všemožné snahy zachytiť všetky mená a súvislosti. Medzi pocitmi, ktoré vo mne Irishman vyvolal, tak logicky prevláda sklamanie. Aj napriek jeho zvýrazneniu nemalými očakávaniami však nemôžem tvrdiť, že by bolo natoľko veľké, aby som tri hodiny strávené v spoločnosti filmových legiend považoval za premrhané. (65%)

Vynikajúca tragikomédia, ktorá v priebehu necelých dvoch hodín dokáže výstižnou satirou poukázať na absurdnosť nacistického režimu a zároveň (čo si na filme cením ešte viac) vierohodne preniesť na plátno strach, utrpenie, ale i nádej ľudí zasiahnutých vojnou v odlišnom svetle, než v akom sa o to doteraz s väčším či menším úspechom pokúšali iní filmári. K jednotlivým aspektom filmu nemám žiadne vážne výhrady; zachytenie rozkladajúcej sa Tretej ríše v českých kulisách bolo dôsledné, herecké výkony zo strany ostrieľaných hollywoodskych tvárí i mladých nováčikov presvedčivé. Osobitnú zmienku musím venovať hudobnému sprievodu - nemecká verzia Bowieho Heroes zapasovala do záverečnej scény absolútne dokonale. (90%)

Štýlová obhliadka Hollywoodu na konci 60. rokov a dobových reálií, ktorá popri skvostnej výprave necháva vyniknúť predovšetkým skvele zohratej dvojici DiCaprio - Pitt. V pamäti mi toho ale pravdepodobne zostane ešte omnoho viac - od epizódnych úloh viacerých známych mien súčasnej kinematografie, cez vynikajúco poskladaný soundtrack, ktorý som si hneď po zhliadnutí filmu musel zadovážiť, až po režisérom už v minulosti odskúšané svojské pohrávanie sa s alternatívnou históriu. Zrejme predovšetkým zásluhou ideálnej súhry týchto prvkov mi vo výsledku vôbec nevadilo umiernené tempo, v ktorom sa značná časť filmu nesie. Scenár v nej pritom nemá za úlohu ani tak pracovať s plnohodnotným príbehom, ale skôr nás prostredníctvom spomínanej exkurzie úspešne doviesť k očakávanému vyvrcholeniu. V týchto okamihoch som si paradoxne prvý a posledný raz počas celého sledovania v duchu vravel, že to Tarantino mohol naškrabať ešte o niečo lepšie, predovšetkým v zmysle rozsahu a údernosti záverečných scén. (90%)

Ohromná blbosť, pri ktorej ma ani náhodou neprekvapia prípadné hlasy pohoršujúce sa nad prehnanou vulgárnosťou trojice kamarátov (hoci až tak prehnané to v porovnaní s realitou súčasnosti zrejme ani nie je) počas ich cesty v ústrety jednému nepravdepodobnému dobrodružstvu. Ale nedokážem si pomôcť, je to zároveň nesmierne príjemná oddychovka, výrazne ťažiaca z naivného pohľadu na drobnosti zo sveta, ktorého brány sa 12-ročným deckám ešte len začínajú otvárať. Navyše, emotívny záver som filmu, narozdiel od mnohých žánrovo podobných titulov, dokázal zožrať aj s navijakom. (70%)

Nespomínam si, že by som niekedy v živote videl film tak odpudivý a zároveň podmaňujúci; film, ktorý by v mojom podvedomí vyvolával nutkanie odvrátiť zrak, no zároveň mi to svojím dianím ani na sekundu nedovolil. Také vyhrotené pocity vo mne snáď nevyvolával ani ponurý Taxikár, inšpiráciu ktorým Todd Phillips otvorene priznal a s ktorým je jeho najnovšia snímka zákonite porovnávaná (hoci mne sa pri sledovaní vynárali skôr spomienky na Klub bitkárov). Joker sa dá po obsahovej stránke opísať všelijako, no označenie komiksový predvoj zrodenia Batmana by bol u mňa asi až na poslednom mieste. Je predovšetkým drsným, priam extrémnym nastavením zrkadla spoločnosti, jej stavu, fungovaniu a tomu, kam až môže jej postoj dotlačiť jedincov, ktorí z rôznych dôvodov - v tomto prípade kvôli mentálnej chorobe - vytŕčajú. V rámci filmového umenia je toto vyobrazenie takmer bezchybné a tvorí stavebný kameň skvelej drámy, ktorá si, rovnako ako aj excelentný Joaquin Phoenix, všetky ovácie zo strany kritikov i divákov nepochybne zaslúži. Za hranicami umenia by som si však dovolil označiť film aj za potenciálne nebezpečný. Nielen kvôli tomu, že spontánny, radikálny čin jednotlivca je to posledné, čo by dokázalo viesť k pozitívnym sociálnym zmenám, ale najmä vzhľadom na to, že čoraz viac ľudí reálne vidí najideálnejšiu cestu z údajného spoločenského marazmu v podobne extrémnych riešeniach. To však pri výslednom hodnotení Jokera zohľadňovať nemôžem a ani nechcem. (85%)

Divácka túžba po ďalšom pokračovaní už ukončeného príbehu vypovedá o jeho kvalitách. Reálna snaha autora o vytvorenie takéhoto pokračovania po rokoch však obyčajne smrdí nedostatkom nápadov či neschopnosťou prekročiť vlastný tieň. Je možné, že niečo z toho bolo skutočne motiváciou i v prípade Vinca Gilligana, no po zhliadnutí výsledného produktu mu rozhodnutie vrátiť sa k jeho najúspešnejšiemu počinu ani náhodou nemienim vyčítať. Je pravda, že El Camino neobsahuje v podstate nič, čo vyslovene chýbalo pre ucelenosť príbehu o dvoch nepravdepodobných „partneroch v zločine“. Aj tak však ide o zaujímavý dodatok, ktorý si kvalitou rozprávania určite nerobí hanbu a okrem očakávaného vykúpenia hlavného hrdinu prináša i niekoľko vskutku skvelých momentov (predovšetkým prostredníctvom retrospektívy), ktoré oživia v človeku spomienky na to, čo robilo Breaking Bad takým obľúbeným seriálom. (80%)

Už z letmého pohľadu je zjavné, že ako každý ďalší prírastok do rýchlej a zbesilej série od jej štvrtej časti, tak aj H&S posúva ešte ďalej hranice trendu nastoleného práve filmom z roku 2009. Vo výsledku to znamená ešte bláznivejšiu a absurdnejšiu akciu v čomkoľvek, čo si vyžaduje pohonné hmoty, ešte väčšiu snahu o všadeprítomné odľahčené hláškovanie a ešte menej prvkov odkazujúcich na prapočiatky tejto nekonečnej ságy, ktoré - aby sme boli presní - najnovšie absentujú praktický úplne. A tentoraz už toho bolo príliš asi aj na mňa. Celú tú chlapskú jazdu dokázala až do konca udržať pohromade paradoxne postava Shawovej sestry v podaní ohromne sympatickej Vanessy Kirby, keďže nekončiace, kvázi ostrovtipné doberanie sa medzi dvojicou mužských hrdinov ma prestalo baviť približne v prvej polovici ich úvodnej konfrontácie. O poznanie lepšie fungujú automobilové scény a pästné súboje; aj tu sa však nájde malý háčik. S príchodom na exotickú Samou totiž musí divák v závere pretrpieť vyslovene prihlúple „venčenie“ helikoptéry, respektíve úplne neprehľadný boj domorodcov s poskokmi záporného hrdinu. Dvojku, s ktorou sa dá počítať ešte pred jej oficiálnym ohlásením, si zrejme ujsť nenechám, viac sa však teším na plánované pokračovanie s kompletnou „rodinou“ okolo starého dobrého Dominica Toretta. P.S.: Je chvályhodné, že Ryan Reynolds dokázal v Deadpoolovi nájsť svoju životnú rolu, avšak stavať na nej celý svoj herecký prejav aj v iných filmoch by naozaj nemusel. (60%)

Zástup známych mien na rôznych postoch, ani nezvyčajná forma produkcie v podobe využitia motion capture ešte neznamenajú kvalitný animovaný film. V tom dome straší to aj s týmito esami v rukáve vytiahol v mojich očiach na poli svojho žánru nanajvýš na priemer. Pri hodnotení samotnej animácie, ktorá už v dobe vzniku filmu musela pôsobiť zastaralo, by to zrejme dopadlo ešte horšie. Celý dojem našťastie ťahá nahor príbeh. Ani v jeho prípade sa nedá hovoriť v superlatívoch, no kombinácia béčkového hororu ako z 80. rokov a prvkov Hitchcockovho Okna do dvora zafungovala pomerne dobre. A vďaka sledovaniu celej zápletky z pohľadu detských očí si počas filmu na svoje aspoň čiastočne prídu malí i veľkí diváci. (60%)

To, že súkromný rebríček najlepších zhliadnutých filmov z roku 2018 budem upravovať aj nejaký čas po jeho uplynutí, som samozrejme predpokladal. Nerátal som však s tým, že mi do tohto poradia výrazne zasiahne akási nemecká dráma, o ktorej existencii som až donedávna ani len netušil. Asi aj vďaka tomu ma príbeh dvoch východonemeckých rodín, ktoré sa koncom 70. rokov rozhodli utiecť do SRN vo vlastnoručne zostrojenom balóne, tak výrazne oslovil. Je nepochybne namieste vyzdvihnúť kvalitnú výpravu či vynikajúce herecké výkony, no to, čo vo mne bude rezonovať najdlhšie, je jednoznačne atmosféra filmu. Budovanie ťaživého napätia začína prelínaním záberov z príprav na veľký útek s úzkostlivým pátraním tajnej polície a v záverečných minútach vrcholí priam neuveriteľne napínavým a strhujúcim spôsobom. Nemeckú kinematografiu budem odteraz určite sledovať omnoho pozornejšie. (90%)

Hollywoodland je rozdelený na dve dejové línie. Prvá, sledujúca osobný život súkromného detektíva Louisa Sima, možno i kvôli okresanému priestoru pôsobí povrchne a fádne. Našťastie je tu druhá, ktorá sa venuje skutočnému prípadu záhadného úmrtia Georgea Reevesa a podstatným udalostiam jeho života, ktoré viedli k jeho tragickému koncu. Ani tu nenájdete akýsi výraznejší moment, no vykreslenie osudu niekdajšieho predstaviteľa Supermana je nesmierne zaujímavé i bez toho a dokáže naplno využiť nielen prvky, ktoré ponúka zasadenie príbehu do obdobia 40. a 50. rokov minulého storočia, ale i skrytý potenciál hereckého osadenstva. To platí predovšetkým pre Bena Afflecka, ktorého precízny výkon v úlohe Reevesa vo mne vyvoláva úvahu nad tým, či jeho povesť hereckého dreva nemá na svedomí predovšetkým kombinácia zle napísaných a zle zvolených filmových rolí. (65%)