corpsy

Film má pre mňa, dva roky po Robinovej smrti, trochu iný význam, aký by mal ak by som ho videl skôr. Badám v tom pomaly autobiografické prvky a mrazí ma. Robin Williams bol podobne komik, ktorý svoju bolesť utláčal humorom a liečil filmových divákov z každodenného stresu, lenže sám sa vyliečiť nedokázal. Je smutné, aký veľký človek odišiel. V tomto filme potvrdil status ( už za života ) nesmrteľného humoristu, ktorý sa ale dokáže popasovať aj s vážnejšou postavou. A aj film samotný potvrdzuje, že boli doby, keď sa točilo so srdcom, dušou a odhodlaním potešiť ( nielen účtovníkov filmového štúdia ).

Hlboká poklona ľudom, ktorý tých psov cvičili. Sú to maníci. Ich pričinením sa totižto chlpáči stali rovnocennými hereckými partnermi ľudských predstaviteľov a dá sa povedať, že nebyť ich odovzdaných ,,hereckých výkonov,, film by za veľa nestál.

Romero mal možno nedobré obdobie, keďže film stojí za prd. A pritom vie pritlačiť na pílu. Tu si ju púšťala len tá nesympatická náhražka psa.

Mijazakiho tvorba má u mňa sínusoidnú tendenciu. Niekedy ma dostane na lopatky ( LAPUTA : NEBESKÝ ZÁMOK ) inokedy iba ľahko zaujme ( NAUŠIKA Z VETERNÉHO ÚDOLIA ). PONYO je presne z tej druhej kategórie. Celú režisérovu tvorbu ale spája jedno. Bezbrehá fantázia. V tomto prípade však vyčítam to, čo Mijazakiho slabším dielam. Nemá dušu.

Kto je fanúšikom filmu NIGHT OF THE CREEPS? Okrem mňa, aj tvorcovia ZOMBIE TOWN. Inšpirácia je až príliš viditeľná. Nejde mi o to, že sa niekto opakuje. Robí to kde kto. Ak sa niekto vys€rie na scenár a hodí všetok svoj talent do tých pravých ingrediencií splatter žánru, beriem. Homage, to ale predsa len nieje.

Som sa rozhodol, že budem zhovievavý a milosrdný. Možno až príliš. Niektoré zábery sú z kategórie povedzme, otočiť hlavu o 180° a nepozrieť sa naspäť. A to vďaka neskutočne sprasenému CGI. Himaláje vyzerajú, ako zasnežený lesík pri ktoromkoľvek paneláku v SK a herci sú možno draftovaný z neďalekej lavičkovej párty. Takže prečo toľká ústretovosť? Asi bolo niečo vo vzduchu.

SyFy sa snaží znovu oživiť vyhynutý žáner J-horor ( a ich remakov ) a vsádza na všemožné klišé ( jedno za všetky - čiernovlasý, dlhovlasý prízrak ), pričom sa mu darí obstojne. Samozrejme treba brať v úvahu váhovú kategóriu, v ktorej bol tento snímok natočený a prihliadnuť na béčkovú kariéru tvorcov. Dostatočná ducharina, pri ktorej sa občas nemusíte cítiť príjemne.

Bolo ozaj nutné prízniť originál a natočiť sequel? Na to by vám mohli odpovedať účtovníci štúdia Universal a odkaz nedostižného originálu, veľkou časťou divákov považovaného za jeden z najlepších filmov všetkých čias. V tomto prípade sa snímok zviezol na ( ešte ) vtedy módnej vlne slasherov a je aj tak koncipovaný. Čo je však dosť veľkým prekvapením ( a to v akomkoľvek slova zmyslu ), je scenár filmu. Snaží sa hrať so zvratmi aspoň každú polhodinu a je citeľné, že sa snaží prekonať pôvodný snímok. Veľmi mu to ale nevychádza. V skratke povedané, ide iba o kalkul, viac komerčný ako umelecký.

Ďalšie pubertálne, posadnuté diekto, ktoré oplzlo nadáva a pľuje hrachovú polievku. Avšak dokonalo nezáživne a neatraktívne. Ani za mak strašenia, nejakých tých väčších nechutností ( tie fľusance určite nikomu žalúdok nezdvihnú ) ani hereckých výkonov, ktoré by aspoň minimálne posunuli film do sledovania hodných vôd.

Tak toto je jeden obrovský fľusanec do tváre kaiju žánru, snáď najväčšej značky japonskej kinematografie. Godzillovské a druhovo podobné snímky, majú oproti tomuto sh!tu oscarové vizuálne efekty a medzinárodne oceňované herecké výkony. REIGO je jedna katastrofa, ktorá dúfam nebola myslená vážne.