Noc hrůzy

Tento "príbeh podľa skutočnej udalosti" nebol nakrútený tak, ako sa pravdepodobne stal (pozri "Dievča s perlovou náušnicou"), ale chvalabohu tak, ako sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestal (pozri "V tieni upíra"), čo je samo osebe dosť bizarné rozhodnutie, ktoré vzhľadom k delikátnym okolnostiam príbehu nemôžem neoceniť. Toto východzie stanovisko umožnilo Russellovi popustiť uzdu narácie a vytvoriť plnohodnotný ekvivalent pozoruhodnej udalosti, ktorá sa síce skutočne stala, no o jej pravej podobe a povahe nevieme vlastne zhola nič. To, že si niekoľko prominentných bohémov obdobia romantizmu - ateistov, ktorých boh odsúdil na "tvorenie" - usporiada výstredný večierok priam vyzýva k tomu, aby bola jeho filmovému prepisu vtlačená bohémsky výstredná podoba, čo vskutku bola. Russell sa nesnaží popisovať, ale evokovať. Výsledné capriccio sa tak stáva polymorfnou esenciou kultúrno-historického pojmu, ktorý je v názve filmu. Názov tu totiž nie je na ozdobu ako vo filme "Gothika" s Halle Berry, ale určujúcim faktorom štýlu. Postavy (i divák) prestávajú rozlišovať halucinačné vízie od skutočnosti a strácajú sa vo svete, v ktorom je obrazotvornosť životodarná i zhubná zároveň. Ak vám Russellova fikcia bude pripadať príliš abnormálna, než aby mohla byť akceptovateľná ako seriózne dielo, stačí porovnať s najšialenejším gotickým románom "Vathek". Deväť z desiatich čitateľov ho pre "nestráviteľnosť" neodporučí, s týmto filmom to bude obdobne. Mám šťastie, ja som si ho užil. (17.10.2008)

Povestný literárno-mysticko-duchársky happening vo vile básnika lorda Byrona na brehu Ženevského jazera v lete roku 1816 bol podkladom pre vznik vizuálne vydarených hororových scén Kena Russela, ukazujúcich, čo sa v noci podľa predstáv režiséra stalo. Verné historické ukotvenie deja a postáv (okrem lorda Byrona a jeho lekára Polidoriho vďaka silnej búrke strávili noc v jeho vile romantický básnik Percy Bysshe Shelly, jeho 19 ročná manželka Mary Shellyová a jej nevlastná sestra Claire Clairmontová) rámuje fantazijné orgie, miestami veľmi strašidelné, miestami úsmevné, miestami podtrhnuté vetami- citátmi ich diel. Zrod "netvora" prostredníctvom duchárskej seansy zaujme zopár originálnymi výtvarnými nápadmi (u mňa dominovali oči namiesto prsných bradaviek) a primerane obsadenými hercami. Všetko bez nákladných efektov, či bombastických netvorov. Aj keď sa už presne nikdy nedozvieme, čo sa v tú noc v skutočnosti udialo, faktom zostáva, že Polidori pod vplyvom týchto udalostí napísal prvú modernú vampírsku poviedku a Mary Shellyová zasa slávneho Frankensteina. (16.06.2005)

NOC HRŮZY (1987) Kena Russella jako horor neuspokojuje a potvrzuje to, že mistr dementního excesu v 80. letech definitivně klesnul na úroveň něčeho, co bych charakterizoval jako „artistní brak“ - snesitelný především pro svou jinakost (jako opak průměrnosti) než vlastních kvalit. Očekávání v tomto případě byla přesto značná (noc, kdy se zrodil literární FRANKENSTEIN), stejně jako ambice, jež nám film tu a tam připomíná [introspektivní horor s vizualizovanými traumaty a externalizovanými hrůzami mysli, nikdy ale ne exponovaných natolik, aby se film stal mechanickým výtokem podvědomí postav], jenže Russell je natolik špatný – lépe nesoustředěný nebo flegmatický – vypravěč, že z příslibů zbyly jen obrazy a celek je rozhodně méně než sumou svých částí. Russell si prostě opět nemohl pomoci a využil četné příležitosti k instantním „šokům“ na dobrém vkusu (viz tělesné efekty typu očí na místě ženských bradavek nebo ceckaté mechanické figuríny). Výsledek tak nejen, že negraduje – místo toho se otáčí a přeskakuje jako gramofonová deska –, ale hlavně neděsí. Imaginace jako hlavní slabina filmaře, kterému chybí jakýkoliv vztah k realitě kolem něj... (07.01.2008)

Nebolo to zlé, ale sú tu výrazné nedostatky, ktoré kvalitu zrážajú dole. Hlavne slabučké trikové efekty, napr. figurína Timothy Spalla bola už vážne kdesi na úrovni materskej škôlky (a to aj so zohľadnením doby natočenia), dokonca ma napadlo, že si režisér naschvál robí srandu. Nech je ako chce, mne to nesadlo. Atmosféra bola dobrá, ale ku gotickej extáze mala rozhodne ďaleko. Najviac ma upútali herecké výkony, Byrne bol síce fajn, väčšinou ma však zabával mladučký T. Spall, ten vážne nemal chybu. Čo sa týka dejovej linky, nebola najhoršia, síce pomalší rozbeh, ale postupne ako všetci začali prepadať účinkom laudána tak sa veci pohli dopredu a divák si užije exkurziu do ríše halucinácií a fantázie, mierne šmrncnutou bizarnosťou a pár nechutnosťami (nič hrozné). Lepší priemer. 65/100 (18.12.2014)

Možná by Russell dokázal natočil dobrý horror, kdyby si přestal hrát na umělce. Tenhle podivný mix historického filmu, horroru a umění není ani moc umění, ani moc horror a ani té historie tam není mnoho. Přestože chvílemi působivé díky výborné atmosféře a několika vydařeným momentům, jako celek nakonec spíš rozpačité. Je to sice osobité, přesto poněkud samoúčelné ve své snaze šokovat a velmi často nudné, takže jsem se v závěru pokrčením ramen musel ptát "Hm, a co jako?" (08.12.2012)