O slavnosti a hostech

Navzdory předstírané lehkosti mrazivé podobenství nejen o komuistickém režimu, ale i lidských povahách. A díky tomu funguje film dodnes (pokud tedy současní diváci, odkojení mainstreamovými filmy s absentující myšlenkou a plné jen triků, tuší, co znamená "podobenství"). Úlisný patolízal, hloupá husička, která vždy něco plácne nevhodně, skoro až diktátorský hostitel a jeho adoptivní synek, který si na tatínka "hraje", přičemž z jeho jednání jde právě díky tomu větší strach... Holt je potřeba tento film nekonzumovat jen očima, ale zapojit mozek a probrat si různé paralely se skutečností.-- EDIT 18/11/2011: Znovu zhlédnuto a stále aktuálnější. Ta lidská hloupost a přeběhlictví jsou zde krásně vyjádřeny, navíc krásným obrazem, výtvarným pojetím, dialogy a tím mírným balancováním mezi groteskou a dramatickým posunem vnímání. (15.10.2007)

O slavnosti a hostech je velice netradiční film, který se na poli podobenství v naší kinematografii 60. let rozhodně neztratí. Neustálá přítomnost jakéhosi absurdna a absurdních situací, dále pak nekonečné kladení otázek Proč? Jak? Kde? Kdy?, na které snad ani neexistuje jednoznačná odpověď - tento film si s divákem pohrává a nechává mu volné pole působnosti pro interpretaci. Zkrátka povšimnutíhodný filmařský kousek, který mě osobně sice nedostal natolik do kolen jako nějaké uživatele, nicméně i tak ho mohu doporučit dál ke zhlédnutí. (01.07.2015)

Ako opis správania ľudí v našej spoločnosti je to skvelé, ako film v iných bodoch tiež, no moje zamyslenie smeruje skôr k tomu, že ak s niečím nesúhlasíte je zbytočné niečo hovoriť a stačí odísť, s čím nie veľmi súhlasím. Dokonca aj u človeku, ktorý vám niečo diktuje, pretože sám môže byť v omyle, že takto sú veci správne. Je to síce zložité mu to vysvetliť, no treba ho naviesť na správnu cestu, na čo obyčajný odchod síce dá možnosť k premýšľaniu, no nedodá veľa informácií o tom, čo konkrétne bolo zlé a ani veľa možností to zistiť, keď ľudia nechcú komunikovať, nebodaj majú ešte vlastné hrdé a tvrdo presadzované názory. Je to časovo náročné, ľudsky náročné, lebo je to o väzbách, vzájomnom vplývaní, socializácii, kultúre, niečom kolektívnom a nie iba individuálnom, no to by muselo byť vo filme, ktorý podľa mňa bol aj istým protestom vo svojej dobe. Možno keby trocha hĺbku rozvili by som sa potešil viac. (03.07.2015)

Jan Němec inak, a znova úžasne. Kamerové nuansy z Diamantov noci, nárazy statiky a roztrasenej dynamiky, snov a skutočnosti vystriedala jednoliata absurdita v decentných nájazdoch kamery, kľudnejších a vyrovnanejších záberoch, pripomínajúcich triezvu formu Luisa Buñuela. O slavnosti a hostech sa koncentruje výraznejšie na obsah než na formu a podoba s Buñuelom neostáva len na povrchu. Motív zvláštne prebiehajúcej hostiny, slúžiacej ako ironické, politicko-spoločenské podobenstvo nemôže nepripomenúť snímky Anjel skazy a Viridiana. Postavy vedú absurdné monológy, neschopné sa na seba súvisle napojiť, dovolené je robiť čokoľvek za predpokladu, že sa to zhoduje so želaniami a predstavami hostiteľa, alebo ak to neodporuje väčšine. Jediným prehreškom je odlíšiť sa, nehrať spoločnú, masovú hru, byť individuálnym. ........... Jan Němec a spol. nemajú so svojou víziou a jej spracovaním problém predbehnúť väčšinu svojich novovlnových súputníkov. Poetika autorových filmov hrá prím v jedinečnosti aj medzi postavami ako sú Cytilová, Jireš, Juráček, Vláčil, zo Slovákov zas Jakubisko alebo Uher. ...... Jan Němec mi v niečom pripomína delo predčasne zosnulého Ela Havettu. Obaja totižto dokázali v minimálnom počte snímok (Elo - Slávnosť v Botanickej záhrade, Ľalie poľné, Němec - Diamanty na dne, O slavnosti a hostech) vytvoriť vskutku unikátny, veľmi koncentrovaný a maximálne výpovedný rukopis, bez zaváhaní prerastajúci scénu, z ktorej vzišiel, prezentujúci v kocke vrcholnú formu československej kinematografie. (22.03.2016)

Máloktorému filmu sa podarilo takým mrazivým a až na dreň idúcim spôsobom skarikovať absurditu vtedajšieho (a v normalizácii pokračujúceho) režimu. Máloktorému filmu, ktorý Orweloskou jasnozrivosťou a Kafkovským absurdnom na malom priestore zobrazil, ako funguje moc, strach, kolaborácia a únik, sa podarilo prekonať ostražitosť cenzorov a dostať sa do distribúcie. Možno bol na nich príliš zložitý, možno bol aj vo svojej dobe príliš zložitý pre mnohých divákov, ktorí iba podvedome tušili, že za tými figúrkami a ich zdanlivo nič nehovoriacimi slovami a konaním je niečo významné, čo nebolo možné vyjadriť jednoduchšie a priamejšie. A mám vážnu obavu, že dnešnej mladej generácii už nepovie vôbec nič, pretože bunky na vnímanie podobenstiev, ktoré sa vyvinuli počas socializmu, už odumreli. Nepochybne je to film, ktorý má pevné miesto v československej kinematografii. A aj keď sa mi ho dnes podarilo vidieť iba druhý krát, mám z roku 1969 Janouškovu knižku 3 1/2 podruhé, v ktorej je značná časť jeho scenára. (14.02.2017)