Slečna učitelka

Jeanne Moreau vypadala spíš jako taková femme fatale z výprodeje. Překvapilo mě, že jí bylo jenom 38 let, protože ve filmu působila, že je mnohem starší. Nicméně v závěru, přestože byla celá špinavá, zmoklá a otrhaná, nakonec předvedla, že nějakej ten sex-appeal v sobě pořád má. Jinak film rozhodně neni špatnej, ale pro mě to byla spíš nepříjemná podívaná. Chování skoro všech postav se mi vyloženě hnusilo. Možná jsem na takovej film nebyl zrovna naladěnej, ale já fakt nevim, jak tohle ohodnotit. Nakonec dám neutrální 3 hvězdy. Dodávám, že jsem film viděl s nepříliš povedenym dabingem, kdy originální zvuk byl strašně utlumenej. To tomu asi taky moc nepomohlo. (23.01.2023)

Tak takhle slečna, převlečená za učitelku, je ztělesněné zlo. Krutost, kterou zde excelentně předvedla Jeanne Moreau, je mrazivá, od samého začátku mi z ní bylo špatně (rozmáčknutí vajíček a vrácení do hnízda). Hlavní mužská postava Manou (Ettore Manni) je s politováním trouba, který si neuhlídá ani svůj vlastní poklopec a je naivnější než já, takže ani s ním nelze sympatizovat. Jediný, kdo měl moje pochopení a získal mou přízeň, byl malý Bruno (Keith Skinner) a ten plivanec bych po něm nejspíš zopákla.. V každém případě se jedná o snímek, do kterého se zub času nezakousne, nemůže, to, co ukazuje, je tu stále.. (19.02.2020)

Mademoiselle vo mne nevyvolala jednoznačnú odozvu. Pre Jeanne Moreau nebolo problémom zahrať vášnivé ženy, takže si poradila i s postavou ženy, vášeň potláčajúcej. Problémom filmu bola nezrozumiteľnosť konania a správania sa niektorých postáv, neukončenosť niektorých dejových línií a nedopracovanosť niektorých detailov, čo vo mne evokovalo dojem rýchlej alebo neporiadne odvedenej práce štábu. Je možné, že sa mýlim a chyba je na mojej strane, na hodnotenie to však nebude mať vplyv. (08.05.2011)

Mademoiselle je sestra Huppertovej postavy z Maliny, či Pianistky. A prostredie akoby reminiscenciou Pani Bovaryovej. Film je veľmi literárny, cítiť, že v pozadí existovala predloha, no akosi to nevadí, situácia je totiž skvele vystavaná. A kamera je ohromne výtvarná, do-seba-ponorená, no nie rušivá. Tempo rozvláčne plynie, no dýcha cezeň vidiecka krajina. Zvláštne, ako sa film neponára do psychológie ani jednej z postáv, iba ich zobrazuje a ukazuje nám, ako to niekedy na svete chodí. (07.03.2014)

Britský majster svojho remesla, Tony Richardson, ma počas takmer dvoch hodín → naprosto pevne pripevnil do filmového zveráka, z ktorého sa mi jednak nepodarilo nikdy poriadne vymaniť, keďže bol tak zručne zatiahnutý, že až keď som následne povinne absolvoval túto mimoriadne depresívnu exkurziu, a to trajektóriou cez istú, menšiu, francúzsku dedinku, mimochodom na míle vzdialenú od idylického Vlkolínca, tak sa rozhodol, že tento vskutku brutálny "zveráčik", predsa nakoniec povolí, no zároveň mi tiež i zvučným hlasom oznámil, že pravdepodobne budem celým týmto dianím, povedzme tak trochu poznačený, za čo sa mi teda ospravedlňovať vôbec nemieni, pretože ma skrátka dopredu varoval, aby som si proste dával na toto „Dievčatko so zápalkami”, obzvlášť veľký pozor, v inakšom prípade by som sa mohol veľmi škaredo (p)opáliť... A to ešte ani zďaleka nie je úplne všetko, lebo taktiež dôjde i na úvodnú potopu, ktorá môže síce vyzerať iba na takú obyčajnú, záškodnícku hru, že sa jej nebude prisudzovať príliš veľká váha, no určite neostane bez akejkoľvek odozvy, pritom až s príchodom už zo stredovekých čias tak strašne obľúbeného → arzeniku, sa konečne samotná úroveň sociopatického správania → vyšplhá na totálne maximum, čo taktiež rovnako priamo pociťujú i miestni, už tak nervózni obyvatelia, ktorí medziiným majú až tak extrémne našponované nervy, že ich vonkoncom nič nezastaví pred tým, čo majú vo svojom úmysle... Ako ste si mohli doteraz určite všimnúť, aj recenzent, sa úmyselne vyhýba v okatom spoilerovaní filmového deja, v ktorom ho niekoľkokrát sprevádzali tieto úmyselné činy danej postavy, ktoré o to lepšie na diváka (za)pôsobia, lebo je im dopriata priam neuveriteľná, audiovizuálna stránka, ktorá ho normálne paralyzovala ! Kameramanovi Davidovi Watkinovi, sa totižto podarilo prostredníctvom svojej unikátnej kompozície obrazu, dosiahnuť nevídaných rozmerov, a to práve vďaka svojej ponurej čiernobielosti, ktorá nielenže podčiarkuje atmosféru filmu, z ktorého divák väčšinou nemá dobrý pocit, ale zároveň i podtrhuje film ako celok, po ktorého skončení, sa budete cítiť, ako obarení horúcou kávou ! Áno, a podotýkam, že sa skutočne jedná o "silnú kávu", na ktorej si najlepšie pochutnávajú zrovna takí kávičkári, ktorí si (i)hneď uvedomia, čoho sa to vlastne napili...? Našťastie som si na nej mimoriadne pochutnal, no súčasne vo mne zanechala i nejaké stopy. Náročný, kinematografický zážitok, po ktorom sa cítim dosť skľučujúco, že ho odporúčam pre náročnejšie publikum. (30.06.2022)