Tři barvy: Červená

Tři barvy: Červená na mě z celé trilogie zapůsobily rozhodně nejvíce. A z jejich ženských hrdinek je to právě půvabná a křehká Irène Jacob, která mě okouzlila nejvíce. Její postava mi byla nejvíce sympatická. Stejně jako mě uchvátil nádherně a silně zpracovaný příběh zvláštního vztahu mezi ní a bývalým soudcem. I zde se nachází symbolická scéna, která se ocitla ve všech dílech: Stará, shrbená paní, která chce recyklovat láhev. Snaží se ji vhodit do koše, otvor se však pro ni nachází příliš vysoko. Na rozdíl od předchozích filmů, kde ji hlavní hrdinky pozorují, v tomto jí Valentine pomůže. Závěr snímku je silným a jakoby magickým zakončením celé trilogie, v němž se díky jedné události setkávají všechny hlavní postavy ze všech tří snímků. A nakonec ten záběr na Valentine před červeným pozadím... (25.11.2012)

Prvá polovica filmu je výrazne lepšia ako druhá, prináša tajomno a možnú aj kriminálnu zápletku. Druhá už kĺže po psychologicko-vzťahovej rovine, no záver, ktorý krásne skĺbi trilógiu do jedného kusu za to stojí. Irène Jacob inak vyzerala ako skutočná modelka a tak by aj pekné ženy mali vyzerať, nie dnešné vysušené vešiaky. (08.01.2021)

FARBA : červená. Tak tá je naozaj všade, či už v exteriéroch, alebo v interiéroch, a medzi tým sú dvaja ľudia, ktorých sa to vyslovene týka. Vďaka neúmyselnému nočnému zrazeniu belgickej ovčiarskej feny, spozná nesmierne pôvabná modelka Valentína majiteľa aktuálne zraneného psa, ktorá našťastie nepodľahla svojim zraneniam, práve naopak, čoskoro sa bude môcť pochváliť šteňatami... SUDCA na dôchodku, ktorý trávi voľný čas odposluchom susedov, je tým majiteľom. Valentína sa s ním dôverne, nie telesne zblíži, “a zahryzne sa do jeho minulosti” , ktorú ak som dúfam správne pochopil, tak je prezentovaná v prítomnosti, kde som dôkladne zoznámený z čoho pramení balvan na srdci zo strany starého sudcu. Režisér Krzysztof Kieślowski neponúka možnosť nahliadnutia prostredníctvom účinnej, už klasickej retrospektívy, ale skôr vnímam, akoby dva krátke filmy v jednom poriadnom. Viacvýznamová, taká je posledná časť z trilógie, a herecky sa zhostili úloh dvaja mimoriadni FRANCÚZI - PAR EXCELLENCE. Jean-Louis Trintignant je žijúcou legendou, s rôznymi filmami na konte, a na margo - je ich neúrekom... Irène Jacob sa dobre pozná s režisérom a scenáristom v jednej osobe, zahrala si v jeho významnom, autorskom filme - Dvojaký život Veroniky. Tento režisér je v nejakých 80-90 percentách mojou šálkou kávy. (17.12.2017)

Z celej trilógie farieb , podotýkam geniálnych farieb asi najlepšia. Samostatný film je tak isto ako predošlý sofistikovanejší a opäť v nás prebúdza otázky na ktoré asi každý hľadá odpovede a ako to už býva tak pomocou symbolizmou a poetiky farieb. Vzťah medzi Valentine a starca je krásne vybudovaný, s prvého zoznámenia si vás hneď starec získal a vy už sledujete spleť udalostí, ktoré vyvrcholia vo finále, ktoré je krásnym prepojeným začiatku a konca a predzvesťou niečoho nového. Zaťiaľ čo prvý film sa zaoberal túžbou začať od znova s kombináciou tvorby umenia a druhý o tej pravej láske a jej dostupnosti a potrebnosti tento diel je o komunikácií medzi ľudmi , ktorá je tak dôležitá. Dokazuje to úvodná scéna keď sledujeme telefónny kábel a počujeme rozhovory ale tiež aj záber s kultovou babičkou čo sa cez všetky tri filmy pokúšala strčiť sklenenú flašu do kontajnera ale nikdy sa jej to tak úplne nepodarilo a každý s hrdinou túto babičku ignoroval ale Valentine jej pomohla. Veľmi dobré boli spravené scény so psom a hlavne koniec, ktorý je pre mňa vrcholom poetiky a dokazuje že Kieslowski ako tvorca sa môže radiť k najväčším umelcom art filmu ako je Kurosawa, Almodóvar a ďalší. (28.05.2008)

S polskou kinematografiou mam zle skusenosti od Kieslowskeho filmu Krotki film o milosci a Krotki film o zabijaniu. A tento film Trois Couleurs : rouge na tom nic nemeni. Hovno sa tam dohromady deje, len akysi starsi sudca /Jean Louis Trintignant/ odpocuva susedov a naramne sa na tom bavi. A postupne vyplavaju na povrch starcove tajomstva, ktore postupne zveri mladej slecne. A ja som sa nudil, herecke vykony su len priemerne, rezia je priemerna a dialogy su taktiez len priemerne. No nic, tymto na polsku kinematografiu definitivne seriem, lebo stoji za hovno. Jo, jo , stale tvrdim, ze je pravom na okraji filmarskeho diania a pravom je podcenovana. Aj nadalej ostanem verny kvalitnej europskej mimopolskej filmarskej produkcii. Z Talianov to su u mna Sergio Corbucci a jeho Pari et Dispari, Antonioni a jeho La Deserto Rosso, Steno, Fellini, Lamberto a Mario Bava. Z Francuzov Truffaut, jean Renoir, Claude Zidi, Granier-Deferre, popripade z dalsich europskych narodov filmy od velikanov ako Bergman, Tarkovskij a Michalkov. 50 % (04.11.2014)