Reklama

Reklama

Balada o sedmi oběšených

(festivalový název) (TV film)
  • Československo Balada o siedmich obesených (více)

Obsahy(1)

Na smrti není nic strašného. Jen to, že o ní předem víme... Rusko, 1905. Policie odhalí připravovaný atentát na ministra a podaří se jí zabránit nejhoršímu. Pětice neúspěšných atentátníků si tak před soudem vyslechne rozsudek smrti: mladý důstojník Sergej Golovin, půvabná dívka s přezdívkou Musia, cynický šlechtic s krycím jménem Verner, bázlivý intelektuál z vážené rodiny Vasilij Kaširin a majitelka konspiračního bytu Táňa Kovalčuková. Všichni po vynesení rozsudku putují do nevlídného vězení, kde je čekají poslední dvě noci před popravou. Každý je izolován ve své cele a setkávají se jen během jídla. Kromě nich čekají na vykonání ortelu ještě dva „obyčejní“ vrazi, primitivní pacholek Ivan Janson, který zabil svého pána, a věčně veselý cikánský zloděj a vrah. Každý z nich prožívá své poslední chvíle navenek stejně: ve vzpomínkách na své blízké a na události před svým zatčením. Každého však trápí úvahy o nadcházejícím konci, o smyslu a ne-naplnění svého života. A ty jsou u každého ze sedmi odsouzenců jiné… (Česká televize)

(více)

Recenze (70)

darkrobyk 

všechny recenze uživatele

Mistrovské dílo, kde funguje naprosto vše. Již úvodní scéna černobílého snímku s jedoucím kočárem za doprovodu Liškových temných chorálů dává tušit celkové pochmurné ladění snímku. Místy téměř hororová atmosféra jakoby rezonovala s tíhou doby, kdy film vznikl. Netřeba připomínat, že tohle dílo muselo na dlouhých dvacet let zmizet. Jeho nadčasovost se týká jakékoliv doby. Ač sledujeme osudy skutečných vrahů, pro které je smrt jasným trestem, něco nás nutí se zamyslet nad osudy atentátníků mezi nimi. Maně se vybavuje ono: vražda tyrana není zločinem... Nikde není řečeno, že ministr je tyran nebo zástupce zločinného režimu. Přesto z osudů postav jakoby prosvítá, že toužily po lepším světě. Výtvarná kamera využívá skvěle barokního šerosvitu, všímá si detailů (průhledy skrze křišťálový lustr) i krásy Emílie Vašáryové. Balada. Zločin a trest. Ten nejvyšší - smrt. Je jen na divákovi posoudit, do jaké míry zasloužený. ()

Anderton 

všechny recenze uživatele

Hollý obohacuje veľmi jednoduchý príbeh o retrospektívy a názory, prezentované často v komentároch postáv. Je jasné, ako to celé skončí, nepríde žiaden telefonát z vyšších miest, žiadna deus ex machina v hodine dvanástej. Ale je to práve či už formálne podanie, alebo efektívne navodenie existencionálneho strachu zo smrti, prečo je film tak vysoko hodnotený. Je jedným z najdepresívnejších slovenských filmov vôbec a to pri povedomí verejnosti o depresívnosti sk filmov všeobecne je čo povedať. Sympatické je, že sa Hollý s Vichtom nerozhodli umelo naťahovať na obligátnu hodinu a pol, film tak má spád a zároveň v ňom nič nechýba. ()

Reklama

danoo 

všechny recenze uživatele

Film natočený na motívy slávnej poviedky Leonida Andrejeva prinášajúcej pohľad na posledné hodiny siedmych odsúdencov čakajúcich na smrť, bol po roku 1968 pre svoje protestné posolstvo zakázaný. Martin Hollý využíva pôsobivé čiernobiele zábery, vnútorný monológ, retrospektívne pasáže a mohutné pravoslávne chorály, ktoré umocňujú celkovú desivú a bezperspektívnu atmosféru väzenia, z ktorého jediným únikom je smrť. ()

Avathar 

všechny recenze uživatele

"Povedz Verner, naozaj jestvuje smrť?" - "Neviem, Musia... Ale myslím si, že nie." Perfektná adaptácia vynikajúcej novely Leonida Andrejeva. Sugestívny a veľmi silný pohľad do myslí rôznych ľudí odsúdených na smrť. Film nijako nerieši, či si to dotyční naozaj zaslúžili (medzi odsúdenými je aj vrah a zlodej), ide mu proste o čo možno najvernejšie zobrazenie psychiky hlavných postáv, ktoré vedia že ich na svete už nič nečaká a snažia sa s tým nejako vyrovnať. Niektorí vzdorujú hrdo (Golovin, Táňa), iný podlieha bezbrehému zúfalstvu a úzkosti (vrah Ivan), ďalší pociťuje strach (Kaširin), niektorí sa odmietajú so smrťou ako takou zmieriť (Verner, Musia) a posledný zakrýva pocit existenciálnej úzkosti klaunskou maskou (cigánsky zlodej). Na relatívne malej ploche sa odohráva výrazne emocionálne zafarbený psychologický súboj, proti niečomu, čo je odvekou a nezničiteľnou súčasťou ľudského života. Pôsobivosť tejto depresívnej drámy podčiarkuje mrazivá, pod kožu sa zarývajúca hudba, geniálni herci (Kiš, Grúberová, Mistrík, Vášáryová...) a emóciami nabitý záver (pohľad na odsúdených, bezmocne hľadiacich na pohojdávajúce sa slučky je neuveriteľne mrazivý). Jeden z tých filmov, pri ktorých si uvedomíte, čo v skutočnosti znamená slovko "smrť." a pravdepodobne jeden z najlepších (česko)slovenských filmov. Večná škoda, že dnes slovenskú kinematografiu tvoria skôr pofidérne seriály a na točenie filmov, ktoré by chceli ukázať trochu viac, než Marcina a Krausa trápne šaškujúcich v Susedoch, sa zatiaľ nejako nedostáva. 100% ()

ScarPoul 

všechny recenze uživatele

60 roky slovenského filmu, boli tým najplodnejším obdobím slovenskej kinematografie. Väčšina filmov vyprodukovaná za túto dekádu naozaj stojí za zhliadnutie a Balada o siedmich obesených je presne takým filmom. Film podľa poviedky Leonida Andrejeva previedol do filmovej podoby Martin Hollý - ktorý v ňom skĺbil presne tú bezútešnosť, úzkosť, strach a zúfalstvo aké je v značnej miere obsiahnuté aj v literárnej podobe. O postavách sa dozvedáme pomocou retrospektív, ktoré často krát slúžia aj ako spomienka, alebo predstava, ktorá zostáva nenaplnená, alebo nedokončená. Dostávame sa postupne do pocitov všetkých 7 odsúdencov, u ktorých dochádza k zmiereniu a na druhú stranu k neschopnosti zmieriť sa s osudom. Posledných desať minút má pre mňa rovnakú silu ako posledných 10 minút Kladiva na čarodejnice. Balada o siedmich obesených je rozhodne výrazným a čo sa týka štylizácie, kompozície a narácie veľmi zaujímavý snímok, ktorý vyčnieva z radu mnohých slovenských filmov, či už s podobnou tématikou, alebo s podobným prevedením. Veľmi silný zážitok, ktorý netrval tak dlho, ale ktorý si budem ešte dlho pamätať. ()

Galerie (13)

Zajímavosti (7)

  • Ve scéně, v níž vedou odsouzence k šibenici, jsou lana s oprátkami volně přehozena přes břevno a konce lan jsou někde na zemi. Při záběru na visící těla již žádná lana vidět nejsou. (Babinicz)
  • Tehdy čerstvě vdaná Emília Vašáryová jedinkrát porušila své pravidlo nevysvlékat se před kamerou, a to právě v tomto filmu a pouze díky silnému motivu scény. Přemluvil ji režisér. (hippyman)

Reklama

Reklama