Ahsoka

Stále výborné takmer po všetkých stránkach, o tom potom, no po tej dejovej už predchádzajúca epizóda bola slabšia a táto je detto. Naviac mi s ňou príde aj veľmi podobná, opäť vytvára len akési premostenie, riešime kultúrné rozdiely, čo je samozrejme fascinujúce, ale už pociťujem, že niečo mi tu chýba. Do toho nejaká tá politika a Anjin opäť v roli pozorovateľa, ktorý slovami, myšlienkami a skutkami reprezentuje divákov zo západu. Získava ďalší titul pre mňa až nepochopiteľne jednoducho, akoby bol jediný, kto Toragunu prišiel po zemetrasení zachrániť. E3 skončila tým, že začína vojna, a E5 znovu končí tým istým - akoby sme sa otočili v kruhu.

Prvá časť okrem záverečnej akcie zatiaľ na mňa neurobila veľký dojem. Bolo to preskákané na všetky strany, vypočuli sme si kopu priblblých vtípkov, videli sme typické klišé amíkovské výrazy a postoje, vizuál akčných scén pripomínal skôr počítačovú hru a zacítila som silný závan patriotizmu (očakávane), ktorý neminul aj hudbu.

Na jednej strane chápem a stotožňujem sa s negatívnou kritikou ohľadne tiahlosti deja a s tým súvisiacej nudy. Sama som upadala do mikrospánku a nakoniec som ho vypla a vrátila sa k nemu až ďalší deň. Na strane druhej si však myslím, že tento film je celý ako taký naprosto výborný a splňuje, čo má špionážna dráma mať. Celý príbeh je veľmi záhadný, zahmlený a prezentovaný utržkovito, no a keď v tomto duchu ideme 1,5h, tak ono je potom celkom logické, že dochádza k strate koncentrácie a čiastočne negatívnemu celkovému dojmu. Vo finále v poslednej polhodke však prišla taká gradácia a pozdvihnutie adrenalínu, že divákovi nakoniec vypáli rybník a sánka padá dolu.

Podobne ako to bolo pri IM1, tak aj pokračujúce dielo považujem za veľmi vydarené. Kvalitou ho ani nepredčil, ale ani nepodliezol. Robert Downey Jr. si zaslúži všetku chválu, ktorá na neho padá. Je skutočne unikátnym hereckým talentom, navyše po komediálnej stránke pôsobí obzvlášť prirodzene a tie americké vtípky mu zožeriem dokonca aj ja (!). Príde mi však, že akosi vyprchala chémia medzi ním a Gwyneth Paltrow, a kdežto záver sa snažil ukázať opak, tak so Scarlett Johansson tam prebiehalo rozhodne viacej chemických reakcií. Akcie v prvej polovici pomenej, ale v tej druhej sa to vynahradilo, navyše pekne ukočírované, nie príliš prehnané. Bavila som sa a tlieskam :)

Dušu-pohladzujúca humorná dráma ladená do retro štýlu zo začiatku sedemdesiatych rokov. Je evidentné, že film ťahá hlavne charakterovo najvyfarbenejší Paul Giamatti alias profesor Hunhman, ale zvyšní dvaja sekundanti sú len centimetre za nim. Hudba je menej výrazná, v popredí je príbeh a dialógy. Nájde sa hneď niekoľko prijemne úsmevných a vtipných momenty, ktoré dokonale kontrastujú dramatickej zápletke. Film má jednoznačne potenciál stať sa vianočno-novoročnou kultovkou. Ja by som si ho pozrela rozhodne aj druhýkrát.

Mali sme možnosť vidieť umelecky špičkový film hlavne po stránke výpravy a kamery je to, dovolím si povedať, za posledných pár rokov úplná art topka. Farby majú skrytý zmysel a sú nádherné. Za každou scénou, za každým kostýmom je nepredstaviteľná práca. Je evidentné, že sa od začiatku išlo po ocenení. Hudba je úplne príšerná. Z toho budem mať hlavybôl ešte najbližších pár dní. Akoby posadíme malé dieťa ku klavíru a začne trieskať, ako mu príde - čo tak nejak, neviem jak vlastne pasuje. Oveľa viac mi však vadí obsahová stránka. Jasné, je nám predostretá pestrá škála častých medziľudských vzťahových problémov, mužsko-ženské stereotypné role...atď. Čo je úplne v poriadku a dobrý základ, ale to samo o sebe mi neprináša žiadnu silnú emóciu. A ak nejaká silná emócia prišla, tak to bolo nechutenstvo z prepísknutého množstva presexovanej minutáže, čo bolo pre absorbciu myšlienky príbehu extrémne rušivé.

Stojím si za tým, že v jednoduchosti je krása, no výnimka potvrdzuje pravidlo a medzi výnimky budem radiť Minulé životy. Kamera je krásna, hudba príjemná a tak nejak žanrovo-adekvátna. A aj keď tvorcovia sa pochopiteľne všemožne snažia zahrať hlavne na emocionálnu strunu, medzi mnou a týmto filmom prebehla minimálna iskra, zaručene nie dosť silná na zapálenie ohňa. Dej je monotónny (až uspávací) a umelo rozťahaný. S Norou som sa absolútne nevedela stotožniť, pôsobí na mňa nevyrovnaným dojmom.

Nevinné a zároveň úplne dostatočne autentické podanie citlivých tém dospievania úplne bez rozmýšľania vhodné pre vekovú kategóriu 10+, ale tak isto aj pre rodičov, možno aj ako skvelý vyučbový materiál pre školy. Vysoko oceňujem jemné a krásne vybalansované podanie reality. Príjemný retro vzhľad a časové okno, v ktorom sa príbeh odohráva dodáva filmu dušu. Keby si neprečítam, Hansa Zimmera by som po hudobnej stránke ani nespoznala. Komediálne to bolo skôr slabšie. Myslím si, že viac dráma, ako komédia, ale boli momenty ktoré pobavili. Dokázala by som si v podobnom duchu a v rovnakej rodine predstaviť aj pokračovanie filmu.

Epizóda na hrane priemernosti a podpriemernosti. Čím ďalej, tým viacej začínam pociťovať sklamanie. Už sme za polovicou finálnej série a jediné, čo poháňa divákovu zvedavosť, je zmysel midichlorianov v krvi Omegy. Niečo, čo každý zaritý fanúšik SW vie. A povedzme, že čakáme ešte na nejakú tú oslobodzovaciu akciu klonov z labáko-väzenia, ktorú si predpokladám tvorcovia nechali až na úplný záver. Známe tváre z iných seriálov počet hviezdičiek nezvýšia, najmä ak neprinesú nič nové zo svojho života alebo charakteru (a okrem toho sme ich aj videli v traileri). Ak sa mýlim, objektívne vezmem späť, ale prestávam veriť, že ma ešte niečo prekvapí, čo sa akcie, postáv alebo informácií týka.

Pri posledných dvoch epizódach som trochu menej v oblakoch ako pri prvých troch častiach. Rovnako ako pri E4 aj tu je tempo tiahlejšie, nálada je (možno až príliš?) sentimentálna, ale je samozrejme o to viac detailnejšia a hĺbkovo ladená. Túto epizódu považujem za veľmi podarený pokus ako za 60 minút zachytiť rozdiely v kultúre a mentalite dvoch národov. A Toranaga si ide svoje, je nekompromisne stále nad vecou, nedorozumenie s bažantom ho ale že vôbec nezaujímalo - to pobavilo.