HenryIvan

Guy toho produkuje v týchto dňoch celkom dosť. Nechcem tým naznačiť, že by tým mala utrpieť kvalita jeho diel, ale mohol sa so scenárom pohrať možno o čosi viac. Odhliadnuc od toho, servíruje nám celkom priamočiaru špionážnu rezačku (občas kde tu sa nájde aj nejaký luk a šíp), ktorá vážne neurazí. Nemá to ale dostatočný Guyov rukopis. Mohol by som to rozoberať hlbšie, ale tento film si to až tak nepýta. Je to primárne zábavná odrhovačka, kde stačí vedieť a nakoniec si odniesť, že nejak takto kariéru štartoval najbo(nd)mbovejší špión.

Rozkošný chaos, len takto sa to dá opísať. 6 večerov, mnoho možno aj náhodných hostí a John Mulaney ako predjedlo toho, čo všetci jeho fans vedia - talk show material. Úvodné titulky síce stále rovnaké, no stále pútavé. Baby J rules.

Nosiac klobúk, dal by som ho dole. Dev Patel servíruje niečo skvelé. Takto nejak by som si predstavoval filmy o John Wickovi, aby to malo dej. Neskutočná režisérska prvotina. Prvotriedne natočené, hravo nasnímané a neskutočnú poklonu treba vzdať choreografii a kaskadérom. Keď zvážim, čím všetkým si produkcia musela prejsť pri natáčaní, ide o pecku, ktorú by čakal len málokto.

Najbrutálnejšou vecou na tomto celom je to, ako realisticky táto tematika dokáže rezonovať v našich hlavách. Je to niečo, čo má bohužiaľ realistické kontúry. Kreatívne to je v podstate road trip movie, no má dostatočne zaujímavé a dramatické (či aj dramaturgické) zastávky, ktoré ho vytrhnú zo spárov monotónnosti či sterility. Kamera či strih sú miestami až dych berúce, no nesú dávku chaotického dokreselnia deja, hlavne keď sa dej sústreďuje na bojové scény. Úplne pre mňa nefunguje iba úplný záver. Áno, mladá protegé prechádza premenou a jej záverečné konanie nie je v rozpore s tým čo nám (a rovnako tak aj jej) bolo servírované, no záverečná akási katarzia či morálne ponaučenie nesadá na úrodnú pôdu. Chápem zámer, no správanie zvyšku postáv v úplnom závere má vyrušilo z vnímania celkového dojmu. Je to ale iba minimálne vada, ktorú som nedokázala prehrýzť. To však už je môj problém.

Jeden z počinov roka k nám dorazil už v jeho začiatkoch. Šógun je neuveriteľne atmosférický výtvor, ktorý na jednej strane cti svoju predlohu a kultúru, ktorú znázorňuje a na druhej strane sa nebojí zvoľniť v momentoch, kedy by iný seriál začal tlačiť na pílu, či mal dojem že musí diváka nutne odrovnať. Tento seriál svojou precíznosťou a tématikou pôsobí ladne a zanecháva v divákovi stopu, ktorá dlho vydrží.

Ach, ach, ach, ach. Nečakal som nič, dostal som zase raz mizerne málo. Áno, záverečná akcia je ok, neurazí, no to je všetko. Prvá polovica má nulovú výpovednú hodnotu. 20 minút len zbierajú zrno, no a samozrejme v slow-mo. Zach sa nezmení, ale keby dal preč väčšinu tých blbých spomaľovačiek, ušetril by aspoň tretinu času a dalo sa pridať do deja. Ten je plný úplného klišé a gýču, no keby sa s tým pohral niekto, kto vie písať aspoň trošku, dalo by sa to pozerať lepšie. Ak si Zach myslí, že mu Netfľus dá peniaze na trojku, tak bude musieť žobrať viac ako keď využil fandom DC univerza a jeho vilomenín, aby mu vydali inú hračku.

Pre každého fanúšika OG Guya.

Všetko bolo povedané. Už nemám čím prispieť. Vizuál je neúprosný, tá škála neprestane udivovať ani pri ceste domov z kina. Hlavným pokrmom však je zvuk a hudba. Oscary za minulý rok nás čoskoro čakajú. Budúcoročné za zvuk a hudbu môžu jednoznačne odovzdať už dnes. Neporovnateľné s ničím čo dnes vidíte či počujete. Zimmer sa zase prekonal. Zobral neúprosný vnemový pocit jednotky a pridal nad rámec toho čo divák čaká. Denis is kráľ Arrakisu.

Nemožno sa diviť, že to má hodnotenia také aké má. Pokiaľ takúto tematiku netočí niekto ako Nolan (a aj tu sa našli kritici), tak jednoducho pocit bežného diváka nedokáže poriadne oceniť o čo sa tu jedná. Vesmírne odyssey sa jednoducho vždy budú vliecť. Nejde v nich o konkrétne objavovanie, emzákov, výbuchy či akčné scény, ale o psychiku postáv(y) a katarziu ich súčasných a minulých vzťahov s ľuďmi, od ktorých odišli. Stretol som s viacerými názormi, že vzťah a puto medzi hlavnou postavou a jeho ženou nebol dostatočne vykreslený alebo že jeho žena nedostala dostatočný priestor. Ja som však bol názoru, že táto dynamika (hoci skôr umocnená flashbackmi a snovými výjavmi) bola nepochybne nosnou, čo sa týka dramatického oblúka vývoja hlavnej postavy a do istej miery aj jeho ženy. Hanuš bol asi prvým pavúkom, ktorý má svojim výzorom a dokonca aj dialógmi neodpudzoval. Slúžil ako pomyselné zrkadlo do duše astronauta, ktorý utekal pred svojimi problémami. Rovnako tak slúžil ako nástroj udržania si zdravého rozumu. Jakub je do vesmíru poslaný aj preto, že vykazuje znaky toho, že dokáže sám fungovať v uzavretom priestore. Film však pomaly odkrýva fakt, že je jedno nakoľko sme introvertní, tlak našich vlastných myšlienok a pocitov nás vždy dotlačí do nutnosti sa socializovať a to aj s pochybne reálnym vesmírnym pavúkom. Nie je to dokonalý film, dokázal by ísť ešte do väčšej hĺbky, no výkon dua Sandler - Mulligan je skvelý a pocit, ktorý je podľa mňa pri sledovaní hocijakého filmu najdôležitejší, je to čo má na tomto filme oslovilo.

Viete čo ?? Šiel som to toho ako do obyčajnej oddychovky a nakoniec som sa celkom bavil. The Beekeeper sa na nič nehraje, je to číry revenge flick, kde Jason kosí jedno steblo za druhým, no namiesto kosi používa napalm. Je to jednoduché, už možno ako žánrovka aj prežité a trochu to vykráda Johna Wicka (základná premisa oboch je vážne silly), no je to pure joy. Treba si len nechať rozum a všetky zvyšné funkčné mozgové bunky pred dverami.