GTS_PUNK

Sci-fi-mysteriózno-dramaticko-kriminálny (uf, dosť veľa prívlastkov) počin z dielne streamovacej služby Netflix, ktorého prvá séria uzrelo svetlo sveta v roku 2017, vytvorený dvojicou Baran bo Odar a Jantje Friese, predstavuje námetovo veľmi zaujímavé dielo. Predovšetkým spomenutá prvá séria mimoriadne dobre pracuje s tematikou cestovania v čase, čím si dokáže naozaj ľahko získať divácku pozornosť. Pre takto "namlsaného" diváka má následne pripravené ešte ďalšie dve série, od ktorých človek logicky očakáva, že budú minimálne rovnako dobré. Tu však nastáva badateľný zlom. Tým je postupne citeľná klesajúca kvalita príbehu, ktorý sa pred divákovými očami mení z kvalitnej záležitosti o cestovaní v čase na komplikovaný a prekombinovaný paškvil, ktorému ku koncu nemôžu poriadne rozumieť ani jeho tvorcovia. Na jednu stranu je smutné, že výborný príbeh dokáže takýmto spôsobom kvalitatívne klesnúť, pričom "vrcholí" nezáživnou a zamotane pôsobiacou treťou sériou. Na druhú stranu je svojím spôsobom zaujímavé sledovať takýto jasne badateľný úpadok epizódu po epizóde. Práve v prípade tohto seriálu sa hodí povedať staré známe, že "menej je niekedy viac". Zároveň možno dodať, že tu to potom platí dvojnásobne. Ak ktokoľvek nechce prísť o dobrý dojem z výtvoru dvojice Odar - Friese, mal by ho prestať sledovať po prvej sérii. Kritika voči postupne upadajúcej kvalite seriálu je oprávnená. Počin však ponúka aj viaceré pozitíva. Okrem už spomenutej prvej série ako celku je to napríklad dobre zvolený soundtrack, ktorému dominuje predovšetkým otváracia skladba. Za zmienku takisto stojí obstojná výprava do fiktívneho mestečka Winden či viac-menej dobré a zaujímavé herecké obsadenie. Dark začína ako príbehovo mimoriadne kvalitné dielo so záhadnou zápletkou a viac než solídnou atmosférou. Z nadpriemerne kvalitného seriálového počinu sa však, bohužiaľ, postupne prepadáva až na hranicu priemeru, predstavujúceho kvalitatívny súčet všetkých troch sérií dohromady. Nápad seriálu nemožno v žiadnom prípade uprieť, ten je skvelý. Ale jeho realizácia (v druhej a tretej sérii) je nakoniec tým, čo mu najviac škodí. Menej je niekedy viac. V ktoromkoľvek čase, v ktoromkoľvek svete.

Mnohými cenami, vrátane troch Oscarov, ocenené dielo režiséra Damiena Chazelleho o neurotickom učiteľovi hudby a dirigentovi Terencovi Fletcherovi (J.K. Simmons) a mladom bubeníkovi Andrewovi Neimanovi (Miles Teller). Snímka z roku 2014 je zároveň mnohými vo všeobecnosti veľmi pozitívne hodnotená, čo je pomerne prekvapujúce. Chazelleov film sa síce snaží budovať svoju silu predovšetkým na charakteroch jednotlivých postáv, ktoré sa v ňom objavujú, ale v konečnom dôsledku divákovi v príbehu skôr prekážajú. Správanie, potom predovšetkým v prípade postavy Fletchera, sa stáva postupne čoraz viac neznesiteľnejším. Je zrejmé, že vykresliť ho v tomto svetle bolo cieľom tvorcov, ale viac-menej sa tento pokus v praxi míňa účinku. Aj nanajvýš nepríjemné a neurotické postavy sa dajú napísať dobre, v prípade Fletchera to však určite neplatí. Andrew Neiman, stojaci voči Fletcherovi na opačnej strane pomyselnej barikády, takisto príliš neohuruje. Na diváka pôsobí skôr nemastne-neslane, nanajvýš nevýrazne a nezaujímavo. A keďže práve na tejto dvojici v podstate stojí príbeh celého filmu, musí sa to logicky premietnuť aj do jeho celkovej kvality. Na Chazelleovom diele sa preto iba ťažko hľadajú výraznejšie pozitíva. Snímka paradoxne nedokáže osloviť ani svojou hudobnou stránkou, ak divák vyložene neobľubuje jazzovú hudbu. Whiplash je predovšetkým sklamaním. Divácky nemá príliš čím nadchnúť, ale nie preto, že by išlo o prepadák. Ide o film natočený bez akýchkoľvek väčších (technických) chýb, jednoducho však nedokáže dostatočne zaujať svojím obsahom. Práve na slabosti a nezaujímavosti príbehu, ale aj nesympatických hlavných postavách, následne zlyháva Chazelleova snímka ako celok.

Piatimi Oscarmi ocenený film režiséra Roberta Bentona z čias, kedy mali Oscary ešte nejakú váhu, vychádzajúci z knižnej predlohy Averyho Cormana, sleduje príbeh manželskej dvojice (Dustin Hoffman a Meryl Streep), ktorá sa od seba odlúči, čo vedie až k súdnemu procesu o právo na starostlivosť o ich sedemročného syna Billyho (Justin Henry). Napriek tomu, že úspech Bentonovho filmu nemožno ignorovať, je namieste zamyslenie sa nad tým, či je naozaj taký dobrý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skratke - nie je. Súčasne je však jedným dychom potrebné dodať, že nie je ani zlý. Všetkým tým, čo v sebe má, však nedokáže výraznejšie zaujať a pôsobí nanajvýš ako priemerná prvá a miliónta dráma o rozpadajúcom sa manželstve. Aspekt zobrazenia vzťahu medzi otcom a synom a posilňovanie puta medzi nimi po odchode matky, ktorý je možné označiť za hlavný prvok celého filmu, síce má niečo do seba, ale že by v akomkoľvek smere dosahoval nadpriemerných kvalít, to sa povedať určite nedá. To isté možno uplatniť aj v prípade zobrazenia ostatných, aj keď už o poznanie menej výrazných vzťahov medzi postavami, ktoré sa v snímke vyskytujú. Divák má z príbehu ako celku pocit akejsi plochosti. Nenachádza sa v ňom prakticky nič, čo by akýmkoľvek spôsobom "vyčnievalo" a robilo Bentonov počin akokoľvek výraznejším. Ako už bolo spomenuté, nejde o film dobrý ani zlý. Priemernosť, ktorou ako celok oplýva, však v sebe predsa len ukrýva niekoľko málo aspektov, ktoré možno divácky oceniť. Patrí k nim dobré herecké obsadenie spojené s rovnako dobrými výkonmi, potom najmä v prípade dvojice, ktorá tu hrá prím, a teda Dustina Hoffmana a malého Justina Henryho. Popri hereckých výkonov má silu zaujať aj newyorská výprava sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorá je takmer v každom filme z tohto obdobia veľmi dobrá. Kramer vs. Kramer sa pyšní cenami aj mnohými chválospevmi na svoju adresu. Zdanie však (nielen) pri filmoch často klame. Snímka Roberta Bentona je po všetkých stránkach nanajvýš priemer. Pozerateľný, ale stále iba kvalitatívny priemer. Rozvrátených manželstiev aj súdnych procesov sa dajú v kinematografii nájsť stovky, ba až tisícky. A lepších.

Snímka režisérky Mari Asato z roku 2019 sa na prvý pohľad môže javiť ako záležitosť o stalkerovi, ktorý po vyše desaťročí začne sledovať svoju spolužiačku z vysokej školy. Zo začiatku tomu totiž všetko nasvedčuje, pričom divák oprávnene očakáva, že príbehovo sa film bude vyvíjať práve týmto smerom. Asato však postupne pridáva do snímky prvky, ktoré robia jej príbeh oveľa viac komplexnejším, zaoberajúc sa viacerými spoločensko-sociálnymi problémami. Okrem stalkingu film prináša pohľad aj na samotu či domáce násilie. Je síce pravda, že úplne do hĺbky pri jednotlivých problémoch dielo nezachádza, ale spôsob, akým sú v rámci príbehu znázornené, je nanajvýš postačujúci. Najmä v prípade zobrazenia domáceho násilia si Asato takpovediac neberie servítky, nič neprikrášľuje a divákovi ponúka množstvo scén, pri ktorých dokáže vyvolať naozaj nepríjemné pocity. Do veľkej miery je to vďaka dobre hrajúcemu hereckému obsadeniu. O Kanako Nishikawu má divák miestami naozaj až strach, zatiaľ čo z Ken'ichiho Abeho strach ide. V prípade Kenga Kôru, ktorý stvárňuje hlavnú postavu Naota Mitsuiu, zas možno vidieť vplyv samoty na človeka. Práve na samote, na ktorú u Naota neskôr nadväzuje stalking, stojí prevažná väčšina filmu. Hlavná postava sa nad celou problematikou a vlastným osudom zamýšľa prostredníctvom kvalitne napísaných vnútorných monológov. Na tomto mieste je potrebné spomenúť, že obsahová stránka filmu jednoznačne prevyšuje spôsob, akým je natočený. Aj napriek tomu, že mu nemožno čokoľvek výraznejšie vytknúť, práve na kamere či výprave sa najväčšmi odráža celková kvalitatívna priemernosť tejto snímky. Andâ yua beddo alebo Under Your Bed však určite nie je dielom, ktoré by divácky urážalo. Samo zo seba dokáže vyťažiť maximum, pričom po obsahovej stránke, dotýkajúc sa spomenutých problémov, je naozaj silné. Zaujímavá je aj jeho príbehová gradácia, respektíve vyvrcholenie. Pred skutočným záverom totiž film ponúka hneď niekoľko scén, ktoré by teoreticky mohli slúžiť ako otvorenejšie ukončenie diela, pričom všetky by boli zhruba rovnako zaujímavé. Snímka Mari Asato má svoje muchy (alebo ryby?), ale dokáže si s nimi adekvátne poradiť.

Dokumentárny film dvojice KIm Longinotto a Jano Williams z roku 2000 sleduje tréning a život japonských profesionálnych wrestleriek, označovaných tiež ako joshis, zo spoločnosti GAEA Japan, ktorá fungovala v rozmedzí rokov 1995 až 2005. Ústrednou postavou dokumentu je Saika Takeuchi, pripravujúca sa na svoj debut v ringu. Dielo zachytáva jej tvrdý tréning, ktorý v mnohých scénach priam hraničí s násilím a šikanou. Rovnako si všíma aj ďalšie mladé ženy, ktoré sa rozhodli pod hlavičkou GAEA trénovať, ale nakoniec to vzdali. Pri tomto pozoruhodnom počine dvojice Longinotto a Williams si treba uvedomiť, že do istej miery si v ňom postavy zachovávajú takzvaný kayfabe, čiže vystupujú vo svojich ringových rolách. Na druhú stranu je však pravda, že tréningy v japonských wrestlingových dódžach bývali svojho času mimoriadne tvrdé, takže to, čo má divák možnosť v tomto prípade vidieť, určite nie je iba dopredu dohodnutý postup podľa scenára. V niektorých chvíľach môže byť pre diváka dokonca takmer až nepríjemné sledovať, čo sa na obraze deje. Avšak práve takýto pohľad do zákulisia je tým, čo robí dokument zaujímavým. Zábery z tréningov či každodenného spoločného života wrestleriek dopĺňajú aj viaceré ich vyjadrenia, v ktorých objasňujú svoju motiváciu byť súčasťou profesionálneho wrestlingu či ich tréningové metódy. Gaea Girls predstavuje pozoruhodné nahliadnutie za oponu športovej zábavy, za ktorou, ako možno vidieť, sa zábava nie vždy skrýva. Pred divákom sa otvára svet plný krvi, potu a sĺz. V tomto prípade doslova.

Kto by to bol povedal, že v poradí štvrtý film doposiaľ nanajvýš priemernej série Scream dokáže diváka pozitívne prekvapiť. Snímka režiséra Wesa Cravena z roku 2011 sa z časti vracia k prvým dvom epizódam, čiastočne skrz fiktívne filmy zo série Stab nadväzuje na tretiu časť. Príbehovo dielo prichádza späť do mesta Woodsboro, kde opäť začína vyčíňať vrah v maske Ghostface. A to práve v čase, keď je tu na svojom knižnom turné Sidney Prescott (Neve Campbell). Ak sa na Cravenovu snímku pozrieme ako na celok, ide jednoznačne o priemerný počin. Oproti predchádzajúcim dvom častiam je však kvalitatívne zlepšenie badateľné, pričom vo štvrtej epizóde, o ktorej možno hovoriť aj ako o treťom pokračovaní, sú v pozitívnom slova zmysle vypuklými viaceré skutočnosti. Námet dokazuje, že stále ide o slasher, o ktorom je však od začiatku jasné, že sa neberie celkom vážne. To síce možno v konečnom dôsledku povedať o celej sérii ako takej, ale práve začiatok štvrtého filmu dokazuje, že snímka ako keby "parodovala" samú seba, respektíve prostredníctvom fiktívných filmov Stab vytvárala akési "univerzum v univerze". Úvod má v tomto prípade nápad a je naozaj dobrý. Väčšina filmu je následne typickou "vyvražďovačkou", ktorú divák očakáva. Smeruje však k viac-menej prekvapivému záveru, ktorému môže dielo ďakovať za pozdvihnutie celkovej kvalitatívnej úrovne. Posledných niekoľko minút, počas ktorých dej vrcholí, je totiž tými zrejme vôbec najlepšími, aké celá séria Scream ponúka. Do veľkej miery sa na tom podpisuje postava vraha. Jej prerod, motivácia a správanie dokážu diváka priam fascinovať. Scream 4 má, čo sa hereckého obsadenia týka, dobrú vyváženosť. Stretávajú sa tu "pôvodní" herci (Neve Campbell, Courteney Cox, David Arquette) s novými tvárami (Emma Roberts, Hayden Panettiere a ďalší), vytvárajúc fungujúcu chémiu. Film Wesa Cravena je v tomto prípade príjemným prekvapením. Divák po predchádzajúcich troch počinoch oprávnene nemôže mať veľké očakávania, nakoniec naň však čaká obstojný počin. Zaujímavé je - popritom ako sa film neberie vážne a prakticky odkazuje sám na seba - sledovať aj viaceré ďalšie popkultúrne odkazy, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Druhé pokračovanie a celkovo tretí diel hororovej(?) série režiséra Wesa Cravena z roku 2000 predstavuje akési preklenutie realít. Príbeh snímky sa totiž z veľkej časti odohráva vo filmových štúdiách, kde sa natáča film Stab 3, vychádzajúci z udalostí, ktoré sa udiali vo Woodsboro v prvých dvoch častiach série Scream. Svojím námetom je Cravenovo dielo v tomto prípade zaujímavé nielen preto, že so sebou prináša relatívne originálnu myšlienku a zasadenie, ale tiež preto, že z neho cítiť, že sa neberie tak úplne vážne. To je koniec koncov jeden zo znakov série ako celku. Na tomto mieste sa však pozitíva, ktoré možno s týmto filmom spojiť, prakticky končia. Všetko ostatné, čo tretí počin Cravenovej sére prináša, je buď už "ošúchané" (telefonáty vraha, prezliekanie sa do kostýmu) alebo jednoducho nedokáže diváka zaujať. Príbehovo, pravda, okrem inej výpravy, totiž nie je snímka nijako inovatívna a prakticky iba ťaží z toho, čo už raz, respektíve dvakrát Craven v minulosti využil. A dokonca ani o tom nemožno povedať, že by to bolo extra dobré, keďže aj táto slasher séria - podobne ako mnohé ďalšie - sa vyznačuje celkovo priemernou až podpriemernou kvalitou. Scream 3 už naberá jasné kontúry takzvanej "dojnej kravy", ktorá vznikla, aby ťažila zo svojho názvu. Kvalitného totiž tento Cravenov film nemôže divákovi veľa ponúknuť. Necelé dve hodiny minutáže sú skôr len niečím, čo už v trochu zmenenej podobe mal človek možnosť vidieť, pričom z toho už skôr zrejme nebol dvakrát nadšený. Prakticky žiaden dôvod na nadšenie neprináša ani tento kúsok, ktorý v konečnom dôsledku nie je niečím, čo by stálo za to vidieť.

Film režisérky Věry Chytilovej z roku 1979 musel v čase svojho vzniku poriadne podráždiť súdruhov. Socialistické sídlisko predsa malo byť zrkadlom moderného bývania, nie vyzerať ako zablatená stavba. Presne tak však vo väčšine prípadov rozostavené a stále neupravené štvrte naprieč mnohými mestami vtedajšieho Československa vyzerali. Vzájomne prepletené príbehy z jedného z nich počas jedného dňa prináša divákovi Chytilová v tejto snímke. Problémy ľudí, s ktorými sa tu možno stretnúť, sa rôznia, ale ich spojovateľom je práve nové pražské sídlisko. Na jednu stranu možnosť bývať v novom sa bije s mnohými problémami a nedostatkami, ktoré vznikli často odfláknutou robotou stavbárov. Chytilovej film je zaujímavý ani nie tak pre svoj príbeh, ako skôr tým, že istým spôsobom predstavuje dokumentárny pohľad na konkrétnu dobu formou hraného filmu. Jasne sa v ňom dajú badať črty kritického pohľadu nielen sa spôsob vtedajšej panelákovej výstavby, ale spoločenského zriadenia ako takého. Pre súdobého (2023) diváka je snímka zaujímavá aj vďaka svojej výprave na pražské sídlisko, ktoré, ak by neodznelo, že sa nachádza práve v českom hlavnom meste, by bolo možné zasadiť prakticky kamkoľvek od Ašu až po Sninu. Popri kritickom pohľade na socialistické zriadenie nemožno úplne ignorovať aj hranú stránku filmu, respektíve príbehovú časť a postavy, prostredníctvom ktorých je tento pohľad reflektovaný. Zmes situácií a udalosti, ku ktorým tu dochádza, celú bizarnosť doby ešte viac znásobuje. Film na tom nie je najhoršie ani po hereckej stránke, pričom najviac dokáže pobaviť Antonín Vaňha v role deda, zaujme ale aj svojsky atraktívna Alena Rýcová. Panelstory aneb Jak se rodí sídliště aneb ako sa budoval socializmus v Československu je sondou, ktorej obrazy dokonale vypovedajú o stave vtedajšieho zriadenia a spoločnosti. Človek síce mohol dostať byt, ale spolu s ním dostával aj výsledok často fušerskej práce rovnako fušerského systému.

Už len skutočnosť, že nejaký film predstavuje v poradí ôsmy počin v rámci jednej série, o niečom s najväčšou pravdepodobnosťou svedčí. Filmy zo série Halloween sa vo všeobecnosti vyznačujú podpriemernou kvalitou, ako aj faktom, že predstavujú akúsi "dojnú kravu", priživujúcu sa na kultovom statuse prvej snímky z roku 1978. Dielo režiséra Ricka Rosenthala, pre ktorého ide o návrat k tejto sérii, z roku 2002 vo svojej podstate kopíruje slasher koncept všetkých predchádzajúcich častí, pričom aj tu je príbeh postavený na vraždení najnudnejšieho vraha v dejinách kinematografie - Michaela Myersa. Na diváka aj v tomto prípade čaká celkovo podpriemerný zážitok, v ktorom nemá väčší zmysel sa hlbšie "pitvať". Stojí však za to poukázať na niekoľko skutočností, ktorými sa táto snímka vyznačuje. Tou pravdepodobne najhlavnejšou je z veľkej časti nelogické, smiešne a nanajvýš hlúpe vysvetlenie návratu Michaela Myersa "na scénu", objasňujúce udalosti, ktoré sa udiali v závere a po skončení filmu Halloween H20: 20 Years Later. Snaha vidieť v snímkach z tejto série akúkoľvek logiku je však zrejme prehnaná divácka požiadavka. Každopádne, ďalšou vecou, čo v Rosenthalovom filme bije do očí, je vplyv nového milénia a internetu. Hlavne na začiatku je takmer smiešne sledovať, koľkokrát a v akých súvislostiach dokážu postavy vysloviť slovo "internet" či čokoľvek s ním spojené. Je trochu paradoxné, ale v tomto prípade nie veľmi prekvapujúce, že práve niečo také dokáže zaujať viac, než príbeh ako taký. "Zvláštnosťou", ktorú si divák všimne, je takisto spôsob hrania Busta Rhymesa, ktorý je miestami až prehnane teatrálny. Halloween: Resurrection predstavuje prakticky ďalší rovnaký film v rámci tej istej série, ktorý za malú štipku svojej originality môže vďačiť existencii a rozmachu internetu. Inak ide v každom prípade o tuctový slasher a divácku stratu času.

Siedmy film série Halloween so sebou prináša nielen návrat Jamie Lee Curtis v hlavnej úlohe, ale príbehovo ignoruje všetky diely po snímke Halloween II. Napriek tomu sa počin režiséra Stevea Minera z roku 1998 nijakým spôsobom nevymyká zo zaužívaného trendu tejto série, ktorá s každou ďalšou snímkou nachádza nové spôsoby, ako, bohužiaľ, vrátiť na scénu postavu najnudnejšieho vraha v histórii kinematografie - Michaela Myersa. Ten v tomto prípade opäť "poľuje" po svojej sestre (Jamie Lee Curtis), ktorá je po dvadsiatich rokoch riaditeľkou elitnej súkromnej školy v Kalifornii, kde sa prakticky celý dej odohráva. Príbehovo sa film ani v tomto prípade nijako nevymyká štandardom, aké nastavujú už predchádzajúce časti, čo znamená, že prakticky ide iba o slasher, pri ktorom nemôže divák očakávať hlbšie myšlienky či pointu. Dá sa povedať, že s každým ďalším dielom tejto "hororovej" série je ťažšie hodnotiť ich, pretože vo svojej podstate ide stále o ten istý film s tým rozdielom, že v ňom vždy vystupujú iní herci a že ponúka o zanedbateľný kúsok iný príbeh. Prakticky tak platí, že aj Minerovo dielo je kvalitatívne podpriemerným kúskom, ktorý divák sleduje skôr iba z akejsi zotrvačnosti. Nenadchne prakticky ničím a trochu zaujme snáď iba hereckým obsadením. Divák však od kvalitného filmu očakáva oveľa viac. V tomto prípade toho "viac" ale nedostáva. Je to však logické. Halloween H20: 20 Years Later totiž nie je kvalitným filmom v zmysle, že dosahuje aspoň priemerných kvalít v akejkoľvek oblasti. Ide iba o ďalšiu príbehovo repetitívnu snímku tej istej série, ktorá neprináša žiadne, respektíve iba minimálne zmeny. Divácka strata času, ktorý sa dá využiť omnoho lepšie a efektívnejšie.