Anderton

Newell a spol. zrejme nakrútili túto novú adaptáciu pre nové publikum, neznalé Leanovho filmu. On sa mu totiž značne podobá. Bohužiaľ sa verzii zo 40. rokov atmosférou Newell približuje iba letmo. Mne viac vyhovuje pre podobné látky čiernobiely materiál, inému zase pestrejšia ponuka farieb. Väčší problém ale vidím v krátkych a zmätočne nakrútených retrospektívach, v ktorých sa neznalec predlohy môže veľmi ľahko stratiť a ďalej v nie príliš uveriteľnej chémii medzi dvoma mladými, potenciálnymi milencami. Možno je to tým, že Holliday Ggringer hrá postavu, aká by viac sadla takej Mie Wasikowskej alebo Saoirse Ronan. Proste niekomu éterickejšiemu a na prvý pohľad nežnejšiemu. Ale celkovo spokojnosť, dostal som presne to, čo som očakával a nemal som určite great expectations.

Mám rád také filmy, pri ktorých si uvedomím, na akých maličkostiach a náhodách stoja dejiny ľudstva. A milióny životov. Bohvie ako by to vyzeralo, ak by sa Elserovi plán vydaril. Hirschbiegel sa v téme druhej svetovej vojny vzhliadol a vlastne aj vo vojne všeobecne, jednou z tém Invázie boli aj súčasné vojnové konflikty. Ibaže je otázne, či osobný život Georga Elsera stojí v tejto forme za dvojhodinový celovečerný film, či by nebolo dramaturgicky vhodnešie sa venovať napr. príprave atentátu a následne tomu, čomu sa film venuje celú svoju polovicu paralelne s retrospektívnymi momentami. Pretože okrem zopár scén, kde sledujeme postupnú premenu nemeckého vedomia v priebehu 30. rokov, ma jeho osudy nijako zvlášť nebrali. Jednoducho či by film nefungoval lepšie ako triler, než ako dráma. Ale to je myslím skôr vecou vkusu, režisér mu chcel zrejme podrobnejším zmapovaním jeho života vzdať dostatočnú poctu. 70%

Štyri postrehy v Havane: 1. Akútny nedostatok architektov- pamiatkárov. 2. Akýtny nedostatok LCD monitorov. 3. Pri sexe si treba vypínať telefón. 4. Ani detektívky na ostrove slobody sa nezaobídu bez klasických policajných klišé typu nasratý, ale správny šéf, rozdielny parťák, detektív Conde povolaný k prípadu po opici. Poteší ale množstvo sexu, karibské tropické podnebie asi robí s ľuďmi divy.

Dave dostal chuť si naživo poriadne zarockovať a výsledok (zase) nie je pre každého z devotees. Ale materiál z prvej sólovky a skladby z Violatora alebo SOFAD si zaslúžia občas aj rockovejšie prevedenie ako na dovtedajších DM koncertoch. Takže pre mnohých bude tento záznam určite sklamanie, kto dokáže ale mať depešácke srdce otvorené, toho čaká poriadny live nášup. Podobne, ale ako pri koncertoch Soulsavers sa čaká najmä na DM tvorbu, je to logické.

Po originálnom a tajomnom Precios sa Flade rozhodol natočiť pre PTA omnoho realistickejšie video a dopadlo to iba priemerne. Chalani sa do prostredia automobilových závodov nijak zvlášť nehodia a nemá to ani ten ironický nadhľad PJ, kedy sa štylizovali do kovbojov. Flade by mal radšej ostať v spojitosti s DM pri svojej autorskej animácii.

Uwe Fflade môže prísť so sebelepším nápadom a spracovaním, ale pachuť zo Shinodovho LP wannabe remixu skladby s úplne odlišnou atmosférou nemá šancu prebiť. Hold tento remix nie je pre každého a nakoniec ani ten klip nie je nič špeciálne.

Osobne ma viac na scenári zaujali postavy strýka a babičky ako samotného dieťaťa. A ten scenár a Webb si toho sú vedomí a poskytujú obom postavám solídne pozadie pre rozohranie celkom krutej psychologickej hry. A nakoniec toho veľa povie aj niekto už dávno mŕtvy. Je Mary obetný baránok tejto hry dospelých? Má právo na vlastný názor? Nemá v niečom predsa len tá babka pravdu? Nie je pre Franka Mary iba nástrojom na vyrovnanie sa s minulosťou aj napriek tomu, že dieťa úprimne miluje? Odpovedí a autorského postoja sa nám nakoniec dostane a sú predvídateľné, ale celkovo zvraty v scenári mi prišli prekvapivé a čo je najdôležitejšie, majú svoju logiku.

Klasické koncertné video sa občas celkom hodí, keď nemáte nápad na skutočný klip. Niečo podobné, ako World in my eyes a John the Relevator, lenže tam bol zvuk štúdiovej nahrávky a koncertný záznam z viacerých piesní, takže tu si to režisér maximálne zjednodušil. Pri záberoch zaplneného olympijského štadióna v Berlíne, moknúceho pod veľkým lejakom opäť zamrzí, že oficiálna live nahrávka z turné je nakoniec "iba" z berlínskej haly. A podobný prístup nás čaká určite aj v prípade Spirit global tour.

Corbijn dokonale vystihol nie len slová a atmosféru piesne a pochopiteľne aj jej názov, ale aj "spirit" celého albumu. A to až tak, že sme sa klipu k druhému singlu bohužiaľ nedočkali. Chalani s bradami ako klasickí, viac či menej populárni myslitelia, takže zo strany režiséra okrem vážnej "nasratosti" hudby aj s poriadnou dávkou irónie. Z klipu by mal radosť možno aj Ejzenštejn.

Ťažko sa dnes dohadovať na tom, aký podiel na obľúbenosti tohto singla má aj jeho doprovodné video. Corbijn sa ukázal ešte v lepšom svetle, ako keď obliekol chlapcov do kovbojských oblečkov. Inšpiráciu našiel aj v Malom princovi. Gahan ako kráľ vyľudneného, ale krásneho sveta, kde oslavujete to úžasné ticho. Spevák ale dosť trpel, na horách je v kráľovskom rúchu a s korunou namiesto čapice predsa len trochu kosa.