F2003F

Prekombinované až moc, aj keď bez zmätkov v ponímaní. Čakal som nálož paradoxov cestovania časom a rôzne zvraty, lenže ono sa to 1,5h rozbieha a bez hĺbky oboznamuje s príbehom a všetky tie paradoxy nabehnú až v posledných cca 10min. Preto ma natoľko ani nedostali, okrem mierneho predpokladu vývoja, ktorý sa dal ľahko vyčítať z deja už od začiatku (nie všetky!). Nepôsobili na mňa vo výsledku ani ako nezrozumiteľné alebo brutálne kreatívne a už vôbec nie mindfuck, pritom sú stále podané udržateľne funkčnou a hravou metódou. Vynikajúce masky, väčšina vyvoláva skutočne realistický dojem s adekvátnym účelom na emócie. Herci fajn, ale vážne výkony ani poriadne nemajú priestor kde podať. U mňa nenaplnené očakávania aj celkový potenciál. Treba ale uznať, že v tom, v čom podobné filmy zväčša zakopávajú si Predestination vzpriamene drží vyššiu pozíciu.

Príjemne nabitá komédia, v ktorej nevadí ani jemná absencia logiky a značná miera naivity. Výborne obsadené, detskí herci fantasticky pôsobia na atmosféru a crazy Jack Black tomu dodáva extra zábavný efekt (aj keď mám dojem, že menej ako napríklad v High Fidelity). Vo výsledku ide o záležitosť schopnú podať funkčné vplyvy na pocity a pohľadne očariť každé publikum bezohľadu na vek. Hudobné scény super energia a záverečné titulky tiež dost kúzelné. Film nečakane neobsahuje, napriek všetkým vlastnostiam, žiadny rušivý prvok, čo by sa nedal s radosťou ignorovať aby príbeh mohol skvelo vyniknúť.

Povrchne (detsky) naivná rozprávka oplývajúca nepresvedčivo podanými výkonmi nevhodného obsadenia zabalená do zábavne príjemného príbehu. A to mi k dobrému dojmu jednoducho nestačí. Scenár je po tejto stránke napísaný aj celkom fajn, no prevedený už menej. K jeho uveriteľnosti neprispievajú vôbec žiadne atribúty filmu. Kamera miestami pôsobí až dokumentaristickým štýlom, prostredie a kostýmy zas príliš umelo (narozdiel napríklad od vo všetkom lepšieho Liar Liar) a herci nijako výrazne, ani obstojne. V rámci NErukopisnej réžie bez dychu neprinášajú snímku nijaký efekt, čo by to vynahradil. Jediný, kto sa snaží a vynahrádza neschopné vlohy je samozrejme Joe Pesci, ostatní inak ničím výstredný alebo zapamätateľný. Oscar pre Marisu Tomei? Ses posral ne

Krásny teen film so srdcom, výborne obsadený a pamätne vyladený hudbou do súzvuku tónov správania a charakteru vtedajšej mládeže. Nestarnúci soundtrack Fontány pre Zuzanu ma vždy dostával a dnes, po konečnom zhliadnutí ma aj prinútil si zaobstarať remastered LP aby sa piesne aspoň na okamih pre mňa mohli priblížiť výnimočnému efektu doby. Príbeh je nabitý dušou prenikajúcou do zmyslových vnemov uložených z prežívania podobných chvíľ a má dodnes svoje magické čaro príjemnej atmosféry pôsobiacej ako pohľadné ohliadnutie sa na prežité obdobia či momenty s rovnakými základmi. Asi jediný, čo ma preniesol do nezažitých časov komunizmu z kladnej stránky a zobrazil obyčajný život mladých ľudí bez politizovania alebo pozadia plynúceho nasilu kvôli zobrazeniu akýchkoľvek nepodstatných útrap či negatívnych vplyvov. Hudba, samozrejme, robí na dojme svoje, ale určite nie pridanú hodnotu väčšiu než ktorýkoľvek iný aspekt filmu. Všetko je v ňom namieste a v štýlovom súlade s audiovizuálom bez jediného rušivého prvku, len občas pôsobí ako 80 minútový videoklip s nejakými dramatickými výkrikmi. Pocitovo inak aspoň na 4*.

Mňa to nie, že nedostalo, ale dosť zdesilo z pohľadu ako veľmi stačí divákom citová téma a zvučné mená k vrelému prijatiu. Rovnako ako napríklad u Pianist si väčšina ani nemá odvahu priznať značné nedostatky filmu kvôli spoločensky predpokladanej neakceptovateľnosti za daný obsah. Nič výnimočné som na tomto výplode nepostrehol. Každý element pôsobí rušivým spôsobom, či už po hereckej alebo výpravnej stránke. Csongor celé zle, akoby ani nebol správne vedený, Anna ešte celkom ujde, ale Bolek totálne bez efektu, nevydáva zo seba takmer žiadne emócie, nepričiňuje sa o výsledný dojem a aj keď sa snaží zážitok iba kazí. Natočené nepresvedčivým štýlom, kamera pôsobí obyčajne (miestami ako ručná) a strih tiež čistá hrôza bez citu. Zato tónovanie farieb s filtrami a súlad kostýmov s prostredím či výzory postáv vyznievajú príjemne v atmosfére, kým sa nezohľadní celý zvyšok. Ambiciózna stávka na istotu bažiaca po významných oceneniach, no (podobne ako neskoršia Správa) bez duše a hĺbavosti, ktorá by z toho tvorila zapamätateľné a funkčné dielo. Výsledok je natoľko umelý až remeslom pôsobí ako študentský film. Pokus o dobové zasadenie Hřebejkovi mocnevyšiel, pritom Pelíšky mám moc rád.

Najkrajšia rozprávka akú som kedy videl a zároveň najväčšie animované dobrodružstvo aké som prežil. Ten pocit, keď po skončení len ostanete nemo zízať a s dojatím prestať nachvíľu uvažovať a následne pomaly vstrebávať čo sa práve odohralo. Excentricky nezabudnuteľný zážitok nadýchaný výsostným čarom vplývajúcim na emócie v značne stráviteľnej miere. Nečakal som, že ma to dokáže znovu dostať podobným efektom ako kedysi a nakoniec som dostal ešte viac intenzívnejšiu nádhernú jazdu s umelecky azda najvyšperkovanejším vkusom a predstavami širokého spektra všemožných výmyslov úžasne zapadajúcich do precíznej štruktúry príbehu postavenej najmä na perfekcionizme v detailoch. Rovnako som vôbec nečakal, že by ma mohlo na tom niečo dojať, lenže toto lahodné potešenie pre oči a vnem ma vtiahlo natoľko až vo mne prebudilo citové pochody hodné skutočného uznania. Totiž funkčnosť Spirited Away je namieste vo vysoko prínosnej miere s okázalým dôsledkom. Vytvára dojem poznania nevídaných rozmerov ľudskej fantázie a možnosť preniesť sa na okamih späť do detstva (nevinného uvažovania o svete). V diele vidím z každej strany neopísateľne rozvinuté alegórie, ktoré sa dajú chápať a vnímať rozlične niekoľkými spôsobmi pre každého po svojom. Dávno som nezažil niečo podobné (obzvlášť pri animáku) a len veľmi zriedkavo tak obrovské presvedčenie, že ani päť hviezd jednoducho nestačí na dostatočné vyjadrenie významného duševného i srdečného prínosu tohto skvostného prostriedku na malé/milé premiestnenie sa v čase a priestore. Zážitok ako lusk. Až mi je ľúto, že sa nedá vrátiť späť a dokázať prežiť ho znovu poprvé poriadne a bez nárokov zo získaného vyberavého štýlu, ktorý dnes moc ovplyvňuje prvky kritérií pre film. Je pravda, že mám už čo-to napozerané a konkrétne tu sa stále jedná o absolútne nestarnúci (už cez 20 rokov!) žánrový unikát a tvorcovsky nezopakovateľny efekt súhry vložených prívlastkov a predpokladov. Že vie emočne rozdrviť a vnútorne zapôsobiť s rozvírením pocitov bez jediného zaváhania alebo straty stupňujúco sa nezameniteľnej fascinujúcej putavosti s výrazne strhujúcim rukopisom je úchvatne dychvyrážajúci pôžitok akým sa u mňa nemôže pýšiť žiadny iný animovaný výplod. Nezabudnuteľná jazda.  ∞/10 Aktualizácia: Pieseň One Summer’s Day vo mne dosiaľ ani náznakom neprestáva vyvolávať veľmi zvláštne vnútorné rozpätie emócii, poprvé som zistil aké je to počuť farby (metaforicky), a že je to vôbec možné by som pred tým vôbec nepovedal aj keď som obrovský milovník hudby a tejto som samozrejme nevedel odolať na piane. Mimo toho nemôžem opomenúť ako táto úchvatne krásna výnimočnosť dokáže prostredníctvom spojenia všetkých tónov a detailov do umenia sprostredkovaného nadľudsky citovo umeleckým talentom vniesť bolestné uvedomenie si vlastného dospenia a nostalgickej nevinnosti v ponímaní sveta. Studio Ghibli vo mne týmto burcuje dávno stratené a zabudnuté pocity obrovskou silou s neľahko identifikovateľným výsledkom a potvrdzuje, že cestovanie časom je realitou síce zábavnou, ale so strastiplnými následkami skutočného sveta. Túžba po návrate do toho neexistujúceho s obmedzenými možnosťami ako kedysi je totiž mojou každodennou útrapou.

Cítim sa trochu zahanbene keď dávam tomuto žánrovému kultu len priemer, pretože jednoznačne disponuje veľkými vlohami v prevedení a celkovom pôsobení, ale nedokáže vôbec správne fungovať. Vizuál si síce drží špecificky nadmieru ponurú atmosféru až netypicky jednotvárnu a čiastočne bezcharakternú, pre štýl svojho obsahu divákovi až apaticky podanú, čím becpochyby výrazne vybočuje z davu a stáva sa výnimočnou súčasťou špičky scifi, lenže tým sa výstrednosti práve aj končia. Z filmu je cítiť ako príliš stavia v obrovskej miere na forme, ku ktorej rozvnocenne nedáva do pozoru absolútne nič. Oplýva teda zvláštnou energiou a nepríjemným nádychom, ktoré nedokáže (očividne ani nechce) vyvážiť zvyšnými parametrami. Dej je akoby iba vedľajším prvkom, na ktorý by sa (asi očakávane) pozornosť ani nemala natoľko sústrediť a všimnúť si jeho nedostatky či chaotické podanie. Je v ňom ťažké sa orientovať a rovnako aj vôbec chápať o čo ide. Z tejto stránky si z filmu teda neodnášam nič, keďže netuším o čo v ňom vôbec išlo (to tiež kedysi vyslovil aj sám Ridley) napriek obyčajnejšie ľahkému typu príbehu. Takže chabý výsledný dojem zapamätateľný ničím iným než depresívnou náladou. Napríklad Recall alebo Minority sú oveľa lepšie spracované predlohy rovnakého pera.

Nikdy som nebol radšej a viac nadšený z toho, že si rozširujem obzory vo filmovom umení. Veľmi edukatívne dielo, z môjho hľadiska ako človeka v tomto smere neznalého mi priniesol vysokú mieru poznatkov o živote asi najväčšieho mysliteľa 20. storočia. Čiže zámer film nanajvýš spĺňa, aj keď sa jeho súkromiu takmer nevenuje, podáva zväčša len priebeh historických momentov a chŕli množstvo hlbokých myšlienok k nim navrch. Ben Kingsley Gándhího nehral, ale sa ním stal. Po Man on the Moon by som nepovedal, že je možné väčšie prevtelenie sa do úlohy schopné zatieniť aj Jimov nezabudnuteľný výkon, ale práve sa stal opak. Hrať Andyho Kaufmana je úsilím oproti tomu menej ohromné, aj keď stále podstatou rovnocenné. Dá sa povedať, že dané úlohy výrazne poznačili oboch životy a kariéry, v tomto prípade vonkajším dopadom na následné škatuľkovanie, narozdiel od vnútornej ujmy na psychike. Príbeh je podaný dostatočne pozerateľným štýlom lenže ma nedokázal natoľko upútať aby som pritom nezaspal (čo sa mi absolútne nestáva) a to značí samo o sebe pomerne dosť. Takže piatu * by som dal byť to okresanejšia stopáž minimálne o hodinu, pretože dej neponúka toľko zaujímavých udalostí aby jeho momentálna dĺžka bola únosná a vhodná. Inak jeden zo spoločensky významovo potrebných kusov, čo treba bezpodmienečne vidieť aspoň raz za život. Záver emočne zdrcujúci s pamätným efektom.

Nádherná animácia, z japonskej tvorby si ma vie získať naozaj asi len Miyazaki, pretože ostatné čo som zatiaľ videl boli vždy akési bez duše. Film uchváti nielen animáciou a mimoriadne precízne vyšperkovaným príbehom s pohľadnými charaktermi, ale aj výbornou hudbou, ktorá vytvára príjemne lahodný pôžitok, a taktiež poznateľne výraznými detailmi nezameniteľne prenikajúcimi vo vizuále do sústavy úžasne hlbokého zmyslu pre cit. Vyniká v každom ohľade bez akejkoľvek prekážky a efektne pôsobí hlavne na vnímavého (dospelého) diváka bez zaváhania na podanom obsahu či žánrovej pohode. Funkčne sa nesie duchberúcim prostredím pri obrovskom množstve postáv, ktorých každej výzor výsledku výrazne dodáva emočný vplyv. Aneb rukopis a láska k remeslu nadovšetko. Navzdory všetkých vlastností je inak Mononoke, narozdiel od pamätne zážitkového Spirited Away, stále dosť ľahko zabudnuteľné dielo.

Inteligentne podané v značnej miere sofistikovanosti tak, aby to neplávalo povrchne, ale zaujalo svojím hlbokým intelektom. Dostatočne zábavné a úderné. Funkčným napätím a dusnou atmosférou poriadne nabité, aj z pohľadu nevedomosti (mojej). Výsledok je uvedomelo náučným dielom o rasizme, niečo ako Ameican History X, len nie natoľko tvrdý, explicitný a realistický, či zážitkovo pamätný. Výborná filmárčina (kostýmy!), len to miestami zakopáva o výkony. Farebne výrazný snímok a prácou s prostredím a postavami tiež svojsky pohľadný. Príjemne dielo, ktoré malo rozhodne vyhrať Oscara nad, v rámci posolstva a témy, suchým Green Book. Záver emotívne drsný a nečakaný, zároveň aj potešil.