ProfChudak

„Ak existuje Paríž a niekto si zvolí za miesto k životu akékoľvek iné miesto na svete – to pre mňa zostáva navždy záhadou.“ Nádhera! Malebné parížske uličky, skvelá hudba, pohľady parížskych dám, chodiace mená velikánov umenia, s ktorými si môžete pokojne pokecať pri poháriku martini! Bol som veľmi milo prekvapený, a i keď Woody Allen ma zatiaľ nikdy nesklamal, očakával som niečo slabšie. Pozoruhodná a veľmi trefná je hlavná myšlienka: kedy a kde je zlatý vek umenia. Prosto, aby sa vám páčil tento film, musíte jednoducho milovať 3 veci: Paríž, literatúru a podmanivý úsmev Marion Cotillard.

Čo je sen a čo skutočnosť? Aký je medzi nimi rozdiel? Ako vyvrátiť p. Kantovi a spol., že realita nie je len výplodom našej mysle? Pastva pre oko, ucho aj dušu! Páni Nolan a Zimmer – istá záruka kvality. Dlho som odkladal tento film, pretože som si nebol celkom istý tým, čo mám od neho čakať – či nejaké neurčitú drámu s predimenzovaným behaním Leonarda po scéne alebo psychothriller s prelínaním časových pásiem na spôsob Mementa, ktoré si ma absolútne nezískalo. Konečný dojem sa dá zhrnúť ako: WAW! Tie dve a pol hodiny uplynuli nesmierne rýchlo a vôbec som nemal dojem rozťahanosti, naopak – správne načasované a nekonvenčné zvraty pôsobia skvelo dynamicky. Zvlášť sa mi páčila rola Ellen Page ako mladej architektky s fantáziou sklopiť Paríž na dvoje :).

Plno ľudí tu na čsfd, i veľa mojich kamarátov bolo nielenže sklamaných, ale skoro až naštvatých z Interstellaru. Asi za to jednak môže očakávania od režiséra (od ktorého po takých bombách ako Inception, Dark Knight či Prestige čakal každý veľa), a jednak, že Interstellar nie je film na jedno kuknutie. Za to môže - myslím - hlavne dosť komplikovaná fyzika, ktorá vyčerpáva všetko, na čo dnes veda reálne došla a kalkuluje/teoretizuje s tým, čo je mimo náš dosah (teda napr. čo je v černej diere a pod.) Osobne som mal tiež po prvom pozretí zmiešané pocity, musel som Intoš kuknúť viackrát (+ nejaké vysvetľujúce videá - doporučujem hlavne Science in Interstellar) aby môj brontosaurí mozog začal chápať fyzu vo filme - tá práve nie je jednoduchá sledovať. Keď som tie princípy ako tak pochopil, došla mi aj hlavná myšlienka a hĺbka Interstellaru - že to čo dokáže cestovať časom a presahovať ho je láska ("Love is the one thing that transcends time and space") - instikt, ktorý se vinie celým filmom a rozhodnotia hrdinov sú založené na rôznych stupňoch lásky (egoizmus=sebaláska, romantická, rodičovská l.) a ona je tým instinktom, motiváciou, ktorý dáva Murph na záver pochopit odkaz, ktorý jej je poslaný. A prečo práve láska? Lebo je to druh gravitácie, prítazlivosti (ktorá ako jedina dalsia dokáže prekonávat cas)... FIlm si skvelo hrá nielen s interstellaritou, ale i s intertextualitou - "Murphy's Law" (po ktorom Murph nesie svoje meno) je nielen "law" ktorý svojimi výpočtami Murph dá svetu, ale i základný princíp celého filmu - to čo je možné, to je aj skutočné /to sa stane/ - je možné, aby Zem bola už neobývatelná, je možné aby sa vyskytla veľká a trvalá červia diera na cestovanie do inej galaxie, je možné aby v černej diere nebolo len "nič" atd atd. Interstellar je nekonečná studnica pohladov, asi podobne ako vesmír rozpínajúca sa pri každom dalšom pozretí.

(Possible spoiler) Bez akýchkoľvek výhrad a okolkov jedna z najlepších vecí čo som kedy videl. Ale - prečo ten koniec? Why? Why? Whyyy? Nezvyknem byť sentimentálny, ale toto si zaslúžilo ukončenie v štýle prvej polovičky filmu, ktorá je pre mňa neprekonateľná. Druhá časť sa len melodramaticky vlečie. Asi existuje dôvod prečo má toľko filmov len 90 min. Ale stále - hudba, atmosféra, lyrika toho filmu je out of this world. Možno i hlavná myšlienka - že snívať sa oplatí. Len pri tom netreba stratiť samého seba.