Wormboy

Predvidatelne, nudne, uplne zbytocne...toto natocil Gondry? Chcelo by to, aby siahol po vyrazne lepsom scenari, lebo z tohto sa fakt ziadne zazraky robit nedaju...bieda prabiedna a Seth Rogen mi pomaly, ale iste zacina liest poriadne na nervy.

Celkom slusna vizualizacia znamej Danikenovej knihy, ktora vsak neprinas nic nove, no v case svojho vzniku musela spravit riadny humbuk....a ta hudba na uvod je priserna....

Extremne silna tema je hlavnym dovodom, preco tento film pozerat. Michael Sheen a Maria Bello su hoci mozno nenapadni, no velmi kvalitni herci a presne tie typy, ktorym verim slova a pocity, ktore prezentuju. Voci stylu rozpravania pribehu nemam ziadne namietky, necitil som ziadnu hru na city, skor som sledoval prezivanie rodicov, ktori prisli o syna a to v niekolkych rovinach, kladuc si otazku, kde sa stala chyba, zistujuc, ze vlastneho syna nepoznali a preto jedine riesenie je zachrana ich dvoch. Nemal som pocit, ze by niekto tlacil na pilu, skor som cely film vnimal ako 100 minutovy priestor na rozvijanie niekolkych myslienok, ci uz tych, ktore su prezentovane vo filme, alebo vlastnych. Ja som velmi spokojny.

Greengrass ma svoju Green Zone a Liman svoju Fair Game. Kym Green Zone je akcnou jazdou s politickou tematikou, Fair game je chladnym, miestami az dokumentaristicky posobiacim politickym thrillerom, ktory sice ponuka zaujimavu temu, vynikajucich hercov, no ku mne ako divakovi sa mu nepodarilo priblizit. Tandem Sean Penn - Naomi Watts je vyborny, no potencial z neho prameniaci, ktory sa mohol pretavit, ako som pocas celeho filmu dufal, do aspon jedneho ostreho vypoitovaneho dialogu, sa straca a zostava nevyuzity.

Dustin Hoffman je neskutocny, no treba povedat, ze mlade ucho Cruise je mu velmi zdadnym sekundantom. Rain Man je po kazdej stranke vyborne zvladnutnym filmom a jeho oznacenie nalepkou "velmi pekny" je z mojho pohladu najvystiznejsie. Pre Levinsona, Hoffmana, Cruisea, ale aj Zimmera je Rain Man jednoznacne medzi tym najlepsim, co kazdy z nic vytvoril. 4,5/5*

Dvaja pani na sklonku svojich zivotov lamentuju nad svetom, v ktorom ziju...jeden chce presvedcit, ze ten jeho pohlad je spravny, druhy mu na to prezentuje svoju viziu, ktora ho dohnala k fatalnemu rozhodnutiu, ktore oboch priviedlo do uzatvoreneho apartmanu. Skvele herectvo, vynikajuci McCarthyho scenar a vsadepritomna bipolarita v dalsom HBO kusku, ponukajucom kvalitny filmovy a intelektualny zazitok.

Super "pribeh", zopar velmi vydarenych scen, ale inak len vata, na ktoru coskoro zabudnem. Skoda, potencial tu bol.

True Grit ma celkom zaujimavy pribeh, avsak jeho spracovanie je krivajuce ako chodza na mol ozrateho Roostera Cogburna. Niekolko obstojnych pasazi je utopenych v mori priemeru. Atmosfera sa zacina rozvijat a mna ako divaka film vtahovat prilis neskoro,snimok tak konci skor akoby sa mi dostal pod kozu a to, co nasleduje po vytiahnuti Mattie z jaskyne, je obludnou zbytocnostou. Cele je to take nijake...vlastne ani neviem, aky pribeh to chceli Coenovci vyrozpravat.

Tak ako Babel, ci 21 gramov, je aj Biutiful formalne bezchybny. Mozno lahka uprava diskotekovej sceny by bola vhodna, ale to je skor vec vkusu. Javier Bardem je standartne vynikajuci, ostatni herci bezproblemovi. Film ponuka niekolko zasadnych myslienok a na rozdiel od Inarrituovych predchadzajucich filmov nie je ani tak mozaikou ludskych pribehov, ako viacmenej beznych problemov a situacii, ktore sa kumuluju okolo osoby Uxbala. Inarritu sa snazi obsiahnut vo filme zavazne socialne otazky, problemy vo vychove deti po rozpade vztahu rodicov, imigracnu tematiku, zdravotny kolaps jedinca, frustraciu z nepoznania otca, atdatd... je toho proste fakt dost a niezeby sa na to pozeralo tazko, to nie, tych 140 minut ubehne ako voda, ale pointa a cely ucel filmu akoby sa vytracal.

Nadherna superoldschoolova rozpravka, ktora nielenze dospeleho divaka nicim neuraza, ale dokaze ho perfektne zabavit a ponuknut mu velmi prijemne stravenych 60minut.