Visáč

Michael Harris, original financier a tichý spoločník Death Row Records: "Suge took focus off of Death Row becoming an empire. Instead of managing his business, he's trying to manage the streets, which are unmanagable. Because the streets don't love nobody." Antická tragédia gangsta edition v prvotriednom spracovaní BET. Bolo na čase... Mám zopár výhrad, ale sú to také drobotiny: ani zmienka o debute Tha Dogg Pound, ikonický diss na Bad Boy Records počas Source Awards formou textu a bez videa (no license available?) a chýbal mi tam RBX (jeden z mála artistov, ktorí otvorene fakovali Sugea už pred rokmi - v dokumente Welcome to Death Row). But other than that, this is some real shit.

Ridley Scott prepnutý do rutinérskeho módu uvádí thriller/drámu "by the numbers", ktorej to viac jak na plátnach kín bude slušet vo večernom vysielaní niektorej z komerčných televízií. Mám snáď jasať, že ten jeho sračkostroj vyprodukoval konečnie niečo aspoň trochu pozerateľné, z čoho sa mi neobráti žalúdok po prvej tretine? Fuck it. 135 minút je na príbeh o repetitívnom dohadovaní sa so starým pracháčom, aby pustil chlp, predsa len moc. Wahlberg je do počtu a tá jeho konfrontačná scéna s Gettym pôsobí umelo - akoby pri podpise zmluvy k pretáčkam nástojčil: "And I want that scene with this Plummer guy, when I am going to fuck him up. I want that fucking scene, Ridley!" BTW, je to trochu low, keď všetkých v obsadeni prehráva takmer 90-ročný staroch, prakticky z pozície náhradníka.

Plytká a impotentná filmárčina, kopírujúca vyprázdnenosť i akcentovanú neschopnosť hlavného hrdinu - či už v roli autora ("You were good, now you're not.") alebo otca. Svojim spôsobom je to rovnaká rakovina ako niektoré režisérske pokusy Angeliny Jolie, t.j. vanity projekty hollywoodskych individualít, ktorými si dotyční dokazujú svoju moc a postavenie v rámci industry. Je z toho cítiť snaha Louisa ísť proti očakávaniam publika: nie je vtipný a ani sa o to nesnaží. Nenápadné pokusy o satirický presah v témach ako feminizmus, mechanizmy šoubizu, dilema medzi umením a komerciou či "rodina" sú len impotentnými povzdychmi v štádiu pokusu. Nikam nesmerujú a nič neriešia: sú tam, lebo si to scenárista Louis praje. Keby som si chcel veľmi zafabulovať, tak to celé tipnem na stand-up komika v tvorivej kríze, ktorý jedného dňa odchádza zo sedenia u predraženého psycho-analytika s "geniálnym" nápadom, že o tom všetkom spraví celovečerák - štylisticky i rozprávačsky á la 50's melodrámy, len vulgárnejšie. Niekde na polceste si to však rozmyslí, pretože "o tom všetkom" predsa nemôže točiť bez straty kreditu (guess what happens later) a tak to nakoniec uhrá na oklieštenú "less bold" verziu pôvodného zámeru. Medzi riadkami ale vyčítate, že autorský blok je metaforou pre sexuálnu frustráciu, z ktorej by Louisa vyliečil snáď len šuk s vlastnou dcérou. Un-fuckin-believable, eh?

Konšpiračná teória Russela Poola, podľa ktorej Pacov manažér Suge Knight naplánoval obe vraždy (cover-up by LAPD off-duty officers included), rozcupovaná na hadry. Tento dokument je s veľkou pravdepodobnosťou definitívnou bodkou za prípadom. Detektív Greg Kading nadviazal na Poolove vyšetrovanie po tom, čo Biggieho matka zažalovala mesto Los Angeles o šialené prachy a bolo v záujme kompetentných dotiahnuť celú vec do konca. Prípad síce vyšumel do stratena (aj preto, že väčšina aktérov je po smrti), ale Kadingovi a jeho tímu sa podarilo objasniť vzájomné prepojenia.

Ayer is back. Po rozplizlej fraške Suicide Squad pôsobí tento R-kový policajný akčňák, okorenený (v znesiteľnej miere) fantasy prvkami, ako balzám na dušu. Hodne tomu pomáha vycizelovaný Landisov scenár a slušné obsadenie. Fuckujúci Smith dáva spomenúť na Mizerov, Edgerton si do CV-čka môže napísať jeden z kariérnych highlightov a Noomi Rapace čoby magic bitch silne adekvátna. Netflix rozbehol celovečernú big budgetovú produkciu na úrovni. Ani si nechcem predstaviť, ako by Bright vyzeral v súčasnej štúdiovej produkcii - s priškrteným Ayerom, script doctormi rozmrdaným scenárom, detským ratingom a efektmi lezúcimi z prdele toho najposlednejšieho Orka v zábere.

Ne, tohle opravdu není Fear and Loathing. Bill Murray a jeho filmové začiatky, čerstvo po odchode z SNL, kedy sa hľadal. Postava Huntera Thompsona je priveľký kaliber aj na takého machra ako on. Depp ju v Gilliamovom filme uchopil s omnoho väčšou razanciou a dodal jej tretí rozmer. V Murrayho verzii je to len vocas, ktorý trepe dve na tri. Najviac však zamrzí až divadelná statickosť filmu a ošemetná réžia.

"Kanye West is my main man." Fantastický McAvoy. A o tom, že je Shyamalan späť vo forme, som sa definitívne presvedčil pri záverečnej scéne v bare. Nepatrím zrovna do režisérovho fanklubu, ale to tematické premostenie do minulosti bolo prinajmenšom pozoruhodné.

Besson zostal zaseknutý v devadesátkach a jeho kedysi tak úchvatná filmárska estetika dnes nepôsobí nijak výnimočne. Namiesto plnohodnotného comebacku tu máme vyčpelý klon Piateho elementu s troškou Avatara pre chuť. 137-minútová stopáž je ubíjajúca. Celé sa to vlečie: chýba tomu ten povestný bessonovský drajv, ktorým zdobil svoje staršie kúsky, ale aj napr. Lucy. O humore ani nehovoriac. Obsadenie také nijaké - DeHaan je drevák, Clive Owen nemá dostatočný priestor pre stvárnenie niečoho viac ako obligátneho dvojrozmerného padoucha a Care Delevingne by to podstatne viac slušelo bez skafandra a pod režijným vedením auteura Refnovho kalibru, než v tak preplácanom blockbusteri.

Brando v úsmevnej konfrontácii s novinármi sabotuje promo k filmu Morituri a flirtuje s Miss USA.

Nehorázne amatérsky pokus o neo-noir. Michael Biehn cez značne limitované herecké výrazivo a voice-over (!) zabíja akékoľvek šance na status filmového leading mana. Režisér absolútne nevie, ktorá bije. Herci a scenár si dali voraz. Hudba vykráda soundtracky Bernarda Herrmanna. Charlie Sheen si tu strihne dvojminútové cameo kulečníkového machra a zakončí svoju exhibíciu slovami: "God damn, I'm good." A má pravdu, pretože všetko ostatné je fucking bad. Pozoruhodnou výnimkou je Nicolas Cage utrhnutý z reťaze (i na cageovské pomery), resp. jeho tonycliftonovské alter-ego, Eddie.