Illioplius

Od Štúdia Ghibli a obzvlášť od Miyazakiho sme zvyknutí na iné filmy, obvykle fantazijné, obvykle „malé príbehy“. Medzi filmami Štúdia Ghibli však nájdeme dva, ktoré sú Kaze tachinu podobné, menovite Hotaru no haka (Hrob svätojánskych mušiek) a Kurenai no buta (Porco Rosso), ktorý má navyše rovnakú tematiku. Kaze tachinu je však prvým naozaj životopisným filmom o skutočnej osobe z dielne Štúdia Ghibli. Dá sa preto čakať, že divák zvyknutí na bežné „miyazakiovky“ bude týmto filmom sklamaný, aj keď náznaky fantázie sú prítomné i tu – prostredníctvom snov hlavného hrdinu. Ja osobne realistickosť tohto diela práve oceňujem a páči sa mi, že Štúdio Ghibli sa nevyhýba rozporuplným témam, že neignoruje javy ako napríklad fajčenie, choroby a podobne. V skratke, tento film je určený dospelému divákovi, určite nie detskému.

Toto bol skutočne prekvapivý zážitok. Rozmýšľam, či som niekedy videl podobne bláznivý film. Hlavná a asi jediná vec, ktorá mi prekážala, bola, že sa ten príbeh skrátka nedal brať vážne, lebo bol vyslovene preplnený úletmi, či už grafickými, alebo dejovými. Scott Pilgrim vs. the World nemá okrem okamžitej emócie, čo ponúknuť. Je to vyslovene plochý konzumentský film, pri ktorom sa nemá rozmýšľať, iba sa nechať viezť a baviť sa, ak sa to teda divákovi podarí. Cieľovej skupine takmer určite.

Túžil som po filme, ktorý by dôveryhodne predvídal budúcnosť, hoci aj blízku. Her sa k tomu priblížil, aj keď to predsa len je sci-fi. Vo vzťahu človeka s počítačom som si všímal paralely s novými druhmi vzťahov, ktoré sa objavili v druhej polovici 20. storočia. Avšak čím je tento film taký výnimočný, ak opomenieme, že miesto ženy je tu počítač? V moralizujúcom posolstve o vytrácajúcej sa ľudskosti zo života? To sme predsa už videli toľkokrát. A ten vzťah medzi človekom a strojom by naozaj mohol byť taký v podstate hladký? Silno o tom pochybujem.

Ambíciou tohto filmu je pobaviť, rozosmiať – nič viac. Na tom nevidím nič zlé. Žiaľ, spôsob, akým to robí, je podľa mňa veľmi slabý. Zaiste ide o vec vkusu, no nemám aké iné kvality filmu hodnotiť, než práve kvalitu humoru, ktorý považujem za veľmi „prepálený“ a infantilný. V konečnom dôsledku som sa nudil, párkrát pousmial, no to je akurát na tú jednu hviezdu.

Solídny začiatok sa postupne začal meniť na znôšku nedôveryhodného a nedôveryhodnejšieho, až priam neuveriteľného, čo, prirodzene, kazí pôžitok z filmu. Najprv celkom nepochopiteľná záchrana „rebela“ Bendera zo strany jeho spoločníkov, hoci on nemal problém ich do radu pourážať, neskôr čoraz podivnejšie a mimoriadne „pózerské“ správanie sa a konanie všetkých prítomných, ktoré vyvrcholí v pateticko-naivnom posedení, kde sa len tak jeden druhému otvoria so svojimi trápeniami. Keď došlo ku konečnému spárovaniu sa, neveril som vlastným očiam, že jedno dievča získal najväčší vagabund a vandal (aj keď to nie je zase taký nezmysel) a druhý pár zase vznikol akoby len na základe úpravy zovňajšku „divného dievčaťa“ Allison. Záverečné intímne zbližovanie pri autách ich rodičov celkovú absurdnosť len podčiarklo. Celkovo mi to vychádza tak, že scenár robil človek, ktorý o mladých ľuďoch skoro nič nevedel. Hoci má The Breakfast Club ako-tak pútavý dej a istú hĺbku, tak všetky vymenované, ale aj ďalšie udalosti, ho zrážajú na úroveň pomerne málo vierohodnej frašky (v zmysle komédia). Je to smutné, pretože niektoré scény pôsobili naopak pomerne vierohodne a našli by sa okamihy, ktoré by sa dali označiť aj za výpovedné o mladých ľuďoch.

Navzdory neodškriepiteľnej celkovej roztomilosti a citlivosti mi dosť prekážala vláčnosť príbehu, spôsobená tým, že takmer každá udalosť bola najprv prerozprávaná očami Bryca a následne očami Juli. Inými slovami, keď som očakával posunutie sa príbehu dopredu, opäť ma čakalo to isté, iba trochu ináč povedané, niekedy dokonca s rovnakými scénami a rovnakými dialógmi. Spomínaná roztomilosť by sa škaredším slovom dala pomenovať aj ako naivnosť, pričom jej prejav spočíval hlavne v nesmiernej predvídateľnosti deja. Všetky postavy vo Flipped sú pomerne ploché (jednorozmerné), ľahko prehliadnuteľné. Súčet týchto vlastností filmu spôsobil, že som sa pomerne často nudil, aj keď inokedy som si príbeh pomerne užíval.

V The Hangover sa stretli prvky, ktoré vo filmoch považujem za najhoršie: klišé, trápnosť, nuda a zvrhlosť. Klišé v hlavnej myšlienke, v námete a v humore. Trápnosť v celkovom poňatí toho, čo má byť vtipné. Nuda v hádam každej jednej scéne, vyplývajúca z klišé a trápnosti, ale najmä spôsobená úplnou neprítomnosťou napätia. No a napokon zvrhlosť v hodnotách a v odkaze pre diváka. The Hangover som si pustil preto, lebo som chcel nejakú ľahkú komédiu, ktorá zaženie zlú náladu a upokojí. Žiaľ, miesto toho som dostal prihlúply príbeh, ktorý viac urazí ako pobaví.

Historické súvislosti sa dozvieme v podstate len zo spomínania miestnych, na ktoré, podľa mňa, nie je až taký veľký spoľah. Je to škoda, ale v dokumentoch tohto druhu to tak býva. Treba ho brať ako výpoveď o stave v čase nakrúcania, avšak ani tak nie je bez väčších nedostatkov. Za jeden z hlavných nedostatkov považujem, že asi 90 % hovoreného slova je v maďarčine. To prirodzene zmenšuje pôžitok zo sledovania filmu, navyše treba čítať (zjednodušené) titulky. Je pre mňa nepochopiteľné, že hlavné vystupujúce osoby aj samotnému kameramanovi (predpokladám, že on je tvorcom dokumentu) rozprávali po maďarsky, pričom ešte k tomu sa zdalo, že on túto reč neovláda. Dokument sa často sústredil na nezaujímavé drobnosti zo života niektorých obyvateľov obcí, nie až tak na stav ako taký. Za neuspokojivý považujem aj výber „respondentov“, keďže ich tvorili prevažne starší a jednoduchší ľudia, ktorých hádam jedinou radosťou sú lacné cigarety a lacný chľast. Tvorca dokumentu sa nepokúsil popýtať sa mladých alebo povedzme obyvateľov inej triednej príslušnosti. Tak trochu nevyužitá príležitosť.

Rozporuplné a znepokojivé plastelínové dielko o zlom zaobchádzaní so škrečkami od človeka, ktorý vytvára krátke plastelínové a často nechutné horory. Kiež by svoj talent zužitkoval radšej na filmíky, ktoré vyvolávajú príjemné emócie.

Pomerne neoriginálny a predvídateľný príbeh s viacerými nadbytočnými prvkami a neobjasnenými pohnútkami konania hlavných hrdinov, ktorý síce neurazí, ale ani výraznejšie nepoteší a ani sa nezaryje do pamäti.