Rodná zem

Po práci duševný odpočinok! 1) Organické propojení lidových a budovatelských písní je obdivuhodné stejně jako taneční, hudební i pěvecké výkony protagonistů ze SLUKu a Lúčnice. Zejména závěrečný industriální tanec doporučuji ctěné pozornosti. 2) Pěkní tanečníci činí tento quasi muzikál atraktivnějším. 3) Dnešnímu divákovi film poskytne i zajímavé povyražení - jak použitým dabingem (kdo film sledoval, ví, o čem mluvím), tak i roztomilými cimrmanoidními dialogy. 4) A kdyby nic jiného, tak můžete obdivovat krásu slovenských Tater a vpravdě nádherné lidové písničky. (08.01.2016)

V dobách, kedy neexistovala žiadna Superstar, alebo X – factor, ktorý by ponúkol príležitosť potencionálnym talentom, bol stvorený film Rodná zem. V Rodnej zemi je Karol Zachar hľadač talentov, ktorý chodí po dedinkách a berie si odtiaľ švárnych chlapcov a dievčatá – ktoré vedia spievať, hrať a tancovať, do Bratislavy. A potom vo svojom veľkom krúžku až škole – necháva rozozvučať struny, rozhýbať nohy a rozkričať hlasy, ktoré sa nesú celou budovou a sú ukážkou toho skutočného slovenského dedičstva. Na to, že je Rodná zem prvý Slovenský farebný film si nepočína najhoršie. Folklór a ľudová slovesnosť a tradície na pozadí typickej Slovenskej dediny definujú našu históriu a naše zvyky a preto sa počas rozvoja Slovenského filmu našlo veľa tvorcov, ktorých práve tento prvok lákal. Či už to bol Martin Ťapák, ktorý tu stvárnil hlavnú úlohu Martina, alebo Paľo Bielik, pre ktorého boli dedinky pod Tatrami tým pravým orechovým, bola to téma, ktorá bola stále aktuálnou. Český režisér Josef Mach vytvoril skvelú poctu našej kultúrnej tradícií, za pomoci Bukovčanovho scenára a Krškovej kamery. Aj keď je film skôr o tanci a speve – tieto prvky sú vo filme funkčné a prakticky bez slabých miest – dejové línie, ktoré majú filmu dodať príbeh sú na tom horšie. Nefungujú tak ako by mali. Hlavne preto, lebo tanec a spev je vo filme dominantný. Tieto miesta pôsobia rušivo a film celkovo spomaľujú. Obhliadnuc od toho sa ale jedná o znamenité dielo, ktoré máš čo ponúknuť aj dnes. (29.12.2011)

Toto si vysloveně žádá komparativní studii se Zítra se bude tančit všude. Ale tohle je taky bezva. Tolik usměvavých lidí na traktorech, nové továrny a ocelové mosty oslavené tancem... Tolik energie, barvy, vidět to v kině, mohl by se dostavit infarkt. Je mi to skoro až líto, ale ani proslulá Cesta ke štěstí se Švorckou nemá tak působivé traktoristky, jak tohle barevné veledílo. Mach krátce před tímto barevným opusem natočil dvě agitky s velkým A, lepší průpravu mít zřejmě nemohl. Plus musím pochválit DVD edici SFÚ a SME, která se sice k nám dostává až s mnohaletým zpozděním, ale nakonec přeci. (01.01.2017)

toto bol (tak sa mi zdá) prvý slovenský farebný film, ktorý svojho času zaznamenal veľký úspech a zabezpečil pomerne veľký úspech či už hercom ako bol Zachar, Pántik (ktorý tu bol skvelý) alebo Romančík či iní, ale aj napríklad skladateľovi hudby T. Andrašovanovi, ktorý zložil naozaj rezkú muziku (a muzika je v muzikáloch naozaj podstatná zložka) no a taktiež M. Ťapák, ktorý sa folklóru venoval naďalej (v tomto filme okrem titulnej úlohy martina bol spoluatorom choreografie). I keď s odstupom času mnoho scén vyznie nechcene smiešne a budovateľský zápal spájaný s romnatikou a inšpiráciou prácou tak typický pre 50. roky môže pôsobiť naozaj humorne, jedná sa preda len o dokumentárne pomerne hodnotný (aj keď nie presne, lebo pravý folklór je trochu deformovaný a prispôsobovaný) a živelne pestrý a dynamický film, ktorý rozhodne má svoje miesto v slovenskej kinematografii. (07.11.2005)

Když do svého hodnocení vměstnám veškerý respekt ke krásným obrazům přírody, dobovým krojům, tradicím, folklóru, a hlavně k životnímu elánu postarší mládeže ze slovenské dědiny padesátých let, vyčerpám vlastně vše, co jsem si z filmu vzal. Mnoho písní, nadšení a budovatelských symbolů. Ve slovenskému filmu hojně zobrazovaný folklor je tentokrát zarudlý. Daleko raději mam samostatnou tvorbu Martina Ťapáka, či Karola L. Zachara. (29.12.2014)