Operace Eichmann

Nakoľko o Eichmannovi bolo natočených mnoho filmov a takmer všetky som komentoval a aby to nebolo také jednostranné tak som si u každého filmu vybral jednu oblasť života Eichmanna. Priebeh samotnej operácie niekde nazývanej Operation Eichmann, niekde Operation Finale alebo jednoducho Eichmann som podrobne okomentoval pri filme Operácia Eichmann 1961. Ale dnes sú už známe archívne dokumenty po ich odhalení po 70 rokoch a v nich je niekoľko zmien oproti predchádzajúcim komentárom. Operácia Finále je remake amerických filmov z rokov 1975, Muž v sklenenej kabíne (The Man in the Glass Booth), z roku 1979 Dom na ulici Garibaldi (The House on Garibaldi Street), z roku 1996 Muž, ktorý chytil Eichmanna (The Man Who Captured Eichmann) a filmy z procesu Hannah Arendt z roku 2012 a Eichmannova šou z roku 2015 (Eichmann show). Celý príbeh je založený na skutočných udalostiach ale silne doplnený umeleckými vložkami scenáristu, čo prináša filmu dramatický efekt. V mojom komentári sa zameriam na odchýlky filmu od skutočnosti a potom na trestnú oprávnenosť súdneho pojednávania. Film stavia Eichmanna do pozície nešťastného človeka, ktorý nerozumie tomu prečo bol zadržaný a nie do pozície chladného vraha a vojnového zločinca. Film nás presviedča, že Eichmann pracuje, ako majster v továrni BNW ale v skutočnosti to bolo v Mercedes-Benz. Operáciu Finále osobne riadil riaditeľ Mossadu Isser Harel a Rafi Eitan bol v skutočnosti vedúci pracovnej skupiny. V tejto skupine nebola žiadna žena, aj doktorom bol muž. Po únose bol Eichmann prevezený do vily, kde bol držaný 9 dní a celý čas s ním nebolo možné sa rozprávať a tento zákaz bol prísne dodržiavaný. Jediný rozhovor s ním bol vedený na jeho identifikáciu. Vo filme sú vedené dlhé rozhovory, ale ich štruktúra je až z väzenia v Izraely. Teraz trocha o trestnoprávnej zodpovednosti za únos aj keď vojnového zločinca. Ihneď po zmiznutí Eichmanna viac ako 300 nemeckých občanov celý týždeň ho hľadalo na staniciach, prístavoch a letiskách. Tajný vývoz Eichmanna sa bral ako štátny terorizmus. Argentína cestou OSN vyvolala obrovský medzinárodný škandál a OSN odsúdila Izrael (na túto tému vo filme nič nenájdete). Ďalším faktom bolo, že Eichmann nebol súdený medzinárodným súdom, ale v židovskom štáte židovským tribunálom, tým sa spochybňuje právo Izraela nakoľko Izrael bol signatárom Dohovoru OSN o genocíde z roku 1950 a ten odmietal všeobecnú súdnu právomoc a vyžadoval, aby boli obžalovaní súdení na území kde bol zločin spáchaný alebo medzinárodným súdom. Súd v Jeruzaleme nevyhovoval ani jednej požiadavke. Ale vydanie do Nemecka neprichádzalo do úvahy, v prvom rade že tam súdy vydávali len veľmi mierne rozsudky a v konečnom dôsledku Eichmannove činy neboli zločinmi podľa nemeckého práva, pretože vtedy, v očiach Tretej ríše, bol občanom, ktorý dodržiaval zákony. Takže bol súdený za zločiny v retrospektíve. Film sa vôbec nevenoval Eichmannovmu životu, ale keď som správne pochopil, vo filme išlo o propagáciu geniality agentov Mossadu. V skutočnosti to však také jednostranné nebolo (viď môj komentár k filmu Adolf Eichmann z roku 2007). (16.01.2019) (méně) (více)