Sonny

Objektivne to nie je zly film, ale vôbec ma nezaujala tema. Nejake kurvy a gigolo ma vôbec nezaujimaju. Riskol som to len zo zvedavosti aky je Cage reziser. Rozhodne vysledok nie je ziadna sracka, ale ani sa z neho nevyklul genius ako sa to podarilo Affleckovi, takze je dobre, ze nadalej zostal uz len pri hrani. To mu predsa len ide lepsie. 5/10. (15.08.2015)

Nicolase Cage asi něco osvítilo a tak zkusil i režii. A dopadlo to velmi velmi zajímavě, talent na režii evidentně taky podědil. Natočil působivý a netriviální film s výborným Francem a Blethynovou a vůbec s celým ansámblem v epizodních rolích...celkově velké překvapení, něco takového bych Od "Kejdže" nečekal, super. Klidně bych uvítal, kdyby si režii ještě aspoň jednou někdy v budoucnu střihnul. Todle vydá za deset jeho komerčňáren, ve kterých normálně hrává... (21.07.2013)

Nicolas Cage se asi nudil a tak zkusil režii. Nedopadlo to ani tak ani tak. Chvílema dobré, chvílema celkem nuda a po celou dobu sledování budete mít dosti zkrachovalou náladu. Franco tam furt kouká, jak kdyby byl ospalej a zfetovanej zároveň, mělo to nejspíš působit chlapácky, ale na mě to působilo tak nějak divně, za chvíli si na něj nejspíš zvyknete pokud zrovna nezavře oči a nezačne se smát. Nejlíp hraje asi Mena Suvari a je i nejsympatičtější postava filmu. Na druhou stranu mě iritovala Brenda Blethyn a ten její debilní přízvuk. Cage si střihnul divný cameo. "Sonny" je zajímavý hlavně díky tomu že ho natočil Cage jinak mi to moc světoborné nepřišlo. (24.05.2006)

Ja teda neviem, celkom som sa tešila, ale film nakoniec vyznieva akosi do prázdna. Sex, drogy, bitka, hystéria aj nadávky skutočne boli tak, ako mali byť, ale mne sa nepáčil ten zbytok. Mohla to byť oveľa silnejšia vzťahová dráma, malo to nábeh aj na zaujímavý vývoj postavy, ale zaseklo sa to niekde uprostred, jednoducho to nevyvrcholilo - príbeh teda určite nie. Aj keď sa vôbec nesťažujem, nepresvedčil ma ani ten Franco bez trička... (19.04.2016)

Sonny je typický malý veľký film. Hrozne sympatický. Nemá žiadne prehnané ambície umelecké ani komerčné, nechce ničím prekvapovať ani šokovať, napriek tomu pôsobí príjemne, sviežo a neopozerane. Asi preto, že banálna story je podaná neuveriteľne farbisto a dokáže sa neuveriteľne nepríjemne (alebo snáď príjemne, neviem) trafiť do divákovej Achillovej päty a pritom je úplne jedno, či divák je gigolo alebo nie. Cageov režijný debut je oproti režijnému debutu takého Matta Dillona kvalitatívne nezrovnateľný. Cage si s nostalgiou zaspomínal na svoje (možno nielen filmové :-) začiatky a v celkom zjavnej nadväznosti na vlnu "sociálnych" snímok z prelomu 70. a 80. rokov (okrem Coppolu či Scorseseho ma napadá trebárs skvelé Brooksovo "Hľadanie pána Goodbara" s Diane Keaton a Richardom Gere) nakrútil príbeh, ktorého sila je v jednoduchosti, otvorenosti a úprimnosti ohlodanej až na kosť. Nejaké to malé klišé tam síce je, ale je veľmi štýlové a teda sexy. Kolosálne skľučujúce frustrácie hlavného hrdinu sú také intenzívne, že nejaký ten divák ich nebude ani tak sledovať, ako skôr skutočne prežívať. Odhliadnuc od k zblázneniu sympatickej štetky "Mini" Suvari a tradične charizmatického Harry D. Stantona (mimochodom, všimnite si, že ten chlapík niekedy v roku 1979 zabudol starnúť), výrazne "výstavné" mi prídu predovšetkým kreácie hlavného hrdinu a jeho "osudovej" ženy. Angličanka Brenda Blethyn si svoju rolu dominantnej a hysterickej matky evidentne vychutnala, keďže tu mohla uplatniť svoj prirodzený sklon k expresívnemu herectvu a jej príšerné krákanie citlivo balansuje na ostrí toho, čo je "ešte (kvalitný) portrét" a "už (lacná) karikatúra". James Franco, známy hĺbavou povahou a intelektuálnymi záujmami nezostáva nič dlžný svojmu doznaniu, podľa ktorého nie je hercom, ktorý predstiera, skôr tým, ktorý - parafrázujem - len reguluje svoje prirodzené zameranie, tj. image romanticky rozorvaného hrdinu či trpiteľa biblických parametrov mu jednoducho "patrí". Všetko hore spomenuté dohromady dáva (minimálne) štyri hviezdičky. Posledná je za Jamesa Franca, tentoraz nie za kvalitu či nekvalitu hereckého (alebo akého) výkonu, ale za to, čomu Monika Valentová hovorí "přirozená existence na plátně", či presnejšie - za púhy "výskyt". Pokiaľ totiž bude existovať fenomén filmovej hviezdy, budú existovať i fanúšikovia, ktorí si túto hviezdu symbolicky prenesú do výsledného hodnotenia ako určitý "guilty pleasure" bonus (zvlášť ak hviezda toho na sebe veľa nemá). Možno povrchný pohľad na vec, ale je mi fajn :-) (10.01.2007)