Padlí andělé

Fallen angels je typickým Waiovým filmom. Nenaplnená láska každého z hrdinov, spomienky, ktoré bolia už v momentoch keď sa vytvárajú. Rýchle prestrihy a pomalé zábery na polodetaily tvári. To všetko umocnené roztrasenou, rozostrenou, neóny pohlcujúcou kamerou Christophera Doyla. Čo sa týka príbehu opakuje sa stará známa pesnička a do popredia sa dostáva špinavý, neónový a neosobný vizuál. Vonku buď prší, alebo je tma a hlavný hrdinovia sa prepletajú medzi týmto temným svetom, ktorý odzrkadľuje ich dušu aj samotu. Predsa to ale nie je film, ktorý by mohol konkurovať režisérovým predchádzajúcim filmom. Nie že by bol ťažko uchopiteľný. To nie. Rozhodne ponúka pár filozofických myšlienok ako je u tohto režiséra zvykom, ktoré stoja za zamyslenie. Len som mal pocit, že vďaka úspechu jeho predchádzajúcich filmov sa vo svojom štýle miestami stráca. Vďaka tomu jediná lyrickosť v tomto filme je prezentovaná samotným názvom. Z filmu sa ako keby vytratila. Čo je podľa mňa škoda. Mnohé zachraňuje nemý Kaneshirov blázon. Inak je to jeden z tých filmov, na ktorý sa dá veľmi ľahko zabudnúť. Čo je na tvorcu Waiovho mena celkom škoda. (18.12.2010)

Druhá strana jedné mince aneb volné pokračování kultovního Chungking Expressu mě baví snad ještě o něco více. Především u Padlých andělů vítám širší využití Wongových stylistických prostředků (širokoúhlá kamera, práce s mizanscénou, barevné schéma) a doslova úchvatný náraz dravé, avšak osudově nenaplněné lásky "oddané partnerky" k "línému zabijákovi." Je to svižné, časoprostorově nespoutané, svobodomyslné a ve výsledku neskutečně krásné. Akční krvák se tu mísí s úsměvnou tragikomedií, ale těžko lze Padlé anděli někam směrodatně zaškatulkovat. Wong Kar-wai zkrátka umí vyprávět romantické příběhy bez nadbytečného rámce. A v tom tkví jeho genialita. (24.01.2024)

On a Ona riešia dilemu svojho partnerstva. Nič zvláštne pre trojročný vzťah. Keby to partnerstvo nebolo obchodné a On nebol nájomný vrah a Ona jeho sprostredkovateľka pre zákazníkov. On chce skončiť, Ona ho nešťastne miluje a chce od neho splnenie poslednej láskavosti. On je zamestnanec bufetu, známeho z Chungking Express, ktorý po zjedení ananásu po záruke úplne onemel. Ona je sklamaná lebo jej ušiel milenec s jej spolubývajúcou a nevie naňho zabudnúť. Popisovať filmy režiséra Wong Kar-Waia je veľmi zložité, pretože v nich príbeh hrá absolútne nepodstatnú rolu. Dôležité sú len a len postavy a ich vzájomné vzťahy, ich momentálne psychické stavy sprostredkúvané ich monológmi, ktoré film posúvajú . Čo na Padlých anjeloch diváka ihneď zaujme (alebo čo mu ich okamžite zhnusí) je totálne psychedelický vizuál. Tento film totiž vôbec nevyzerá ako štandardne natočená dráma, a to vrátane ázijskej produkcie. Nečakajte klasickú dramatickú štruktúru, film pôsobí chaoticky a nekoherentne. Vyzerá ako sled nafilmovaných narkomanských halucinácií, avšak majstrovsky a hyperesteticky natočených. I masaker niekoľkých ľudí sa totiž dá natočiť esteticky. A nočný Hong Kong plávajúci v mori neónu je vďačnou kulisou pre toto avantgardné ale silno artové divadlo. Práve zdanlivo náhodne radené scény a scéničky z tohto filmu umožnia divákovi dostať sa pod kožu každej postavy a prežívať jej psychický stav, pohnútky a pochopiť jej konanie. A práve to umožní divákovi záverečnú katarziu, akú vie poskytnúť len veľmi málo filmov. Kto nevyroní slzu pri záverečnej prestrelke a poslednej „Only you“ motorkovej scéne, musí mať EQ ležiaceho kameňa.10/10 Ja nerozhodujem o tom, kto kedy a kde zomrie. Na to som lenivý, preto to mám zariadené inak. O tom rozhodujú iní. Preto mám partnera. (21.05.2006)

Ako také éterické zasnenie sa niekde pod povrchom veľkomesta, niekde v jednom z jeho mnoha stredov. Voľné nadviazanie na CHUNGKING EXPRESS v ničom nezaostáva za svojím "predchodcom", ponára sa do farebne bohatej štylistiky, ktorá je pre Wongove filmy signifikantná, vizuálne nesmierne bohatá práca, lepšie je použiť rovno výraz hra, s kamerou, živelné tance teplých, expresívnych farieb v tmavých prostrediach podchodov, zdanlivo nekonečných tunelov a malých občerstvení či ešte menších izieb, veľmi éterický kolorit, v ňom sa odohráva bohato rozvetvený scenár spájajúci dve dejové línie, zdanlivo nespojiteľné v rýchlom chaose, rôzne prekrúcajúci a premýšľajúci dianie na plátne, ojedinelá (kon)fabulácia. Celá snímka ťaží z hľadania a vytvárania nie bežného (miestami hraničiaceho s príjemne absurdným) v bežnom prostredí s bežnými ľudmi, jednoznačne sa jej to darí. Vytvára "nákazlivé" postavy, tie sa nám na plátne otvárajú vo svojich monológoch, vytvárajú si s nami blízky vzťah, darí sa "prekročiť" hranice" plátna (obrazovky - nech som úprimnejší a menej patetický, hehe). Ich životné prostredie sa dostáva do krásne psychedelických rovín, stále sa držiacich kúsku každodennej reality . Kar-wai Wong deklamuje svoju obrazotvornosť presiaknutú zvláštnym zmyslom pre humor a pohľad na život (ktorý sa v jeho filme javí neskutočne zaujímavo, častokrát snovo), citom pre silnú atmosféru, pohlcuje diváka - ak pristúpi na jeho svojskú, štylisticky ohromne vyspelú hru. (14.05.2013)

Rozpadající se a nefunkční vztahy, oblíbené Wongovo téma. Stejně jako odcizení, nepřekonatelná vzdálenost ke druhému. Obraz je čistší než u Chunking Express, styl kamery je velmi podobný. Takeshi Kaneshiro skvěle hraje nemluvného mladíka, který rád "pracuje" po nocích. A marně se pokouší dostat dívku do které se zamiloval. Tato příběhová linie se mi líbila mnohem více, než osud nájemného vraha a jeho lenosti. Osudy lidí na okraji opět zajímavě zpracované. Atmosféra města je velice autentická, stejně jako prokreslení postav. Hudba mě tentokrát tolik nechytla, ale také přispívá k atmosféře filmu. (09.04.2009)