Popírání holocaustu

Škoda, že tu všetko mimo súdnej siene bolo tak nudné, nezáživné a uspávajúce. Myslím, že táto téma by si zaslúžila omnoho lepšie spracovanie, hlavne keď uvážime, aký herecký výkvet sa tu zišiel, no skrátka... vzhľadom na tak vysokú koncentráciu mojich obľúbených hercov som čakal niečo ďaleko lepšie. Inak na Irvingovi je krásne vidno, ako sa na určitú tému možno pozerať dvojitou optikou, a to i vrátane niečoho tak faktograficky jasného a nespochybniteľného ako je holokaust. Priemer. 60/100 (30.07.2017)

V roku 1995 som mal dostatok času venovať sa práve prebiehajúcemu procesu. Bol to zvláštny proces. Žalobcom bol aj mne známy popierač holokaustu David Irving a žaloval americkú historičku Deboru Lipstadtovu (o nej som do vtedy nič nevedel) za urážku na cti. Za údaje uvedené v jej knihe "Popieranie holokaustu: rastúci útok proti pravde a pamäti". Proces začal 11. januára 1995 a v Anglicku dôkazné bremeno za urážku na cti leží na žalovanom, v našom prípade profesorke Lipstadtovej. Čo to znamenalo, že jeden z najlepších britských advokátov Richard Rampton musel dokázať, že Židia v Osvienčime boli zabíjaní v plynových komorách, že masakre na východnom fronte sa diali s Hitlerovym vedomím, a musel dokázať že Irving úmyselne klame, on skutočné údaje pozná a zámerne ich mení. Bývalý advokát a v súčasnej dobe sudca Charles Gray 11. apríla 1995 vyniesol rozsudok. David Irving vo svojich knihách falšuje a úmyselne chybne predkladá historické dôkazy, klamlivo vykladá Hitlerove názory na židovskú otázku, klame keď tvrdí, že Židia neboli systematický zabíjaní v plynových komorách. Potvrdil, že Irving vykazuje všetky znaky popierača holokaustu. Irving musel zaplatiť všetky súdne trovy (viac ako 2 milióny libier) a jeho povesť, ako historika je značne otrasená. Postupne ho označili za personu non grata v celej rade krajín Kanada, Nemecko, Rakúsko, Taliansko. Keď v roku 2006 na pozvanie jedného univerzitného študentského spolku neopatrne navštívil Rakúsko, kde na neho bol od konca 80. rokov za popieranie holokaustu vydaný zatykač, zatkli ho a súd ho odsúdil za politický trestný čin popierania holokaustu na 3 roky väzenia, napriek tomu, že už skôr odvolal svoje tvrdenie spochybňujúce existenciu plynových komôr. Proti Irvingovej perzekúcii sa postavila aj jeho odporkyňa Deborah Lipstadtová. Najvyšší krajský súd vo Viedni mu skrátil trojročný trest odňatia slobody o dva roky na podmienečný. Holokaust proste bol. Nariadil ho Hitler a tým pripravil o život aj 6 miliónov Židov. To sú historické fakty, nespochybniteľné vo všetkých bodoch. Ľudia čo to popierajú sú buď klamári, alebo idioti. A už vôbec nepochopím ľudí, ktorí tento historický film hodnotia ako odpad, potom sú na tej druhej strane a to je ešte väčšie nebezpečenstvo. (27.08.2017)

Nechápu nízké hodnocení, jde o velice chytře napsané soudní drama, kde se můžete kochat skvěle vysoustruženou strategií a argumenty při soudním líčení, které je samo o sobě velmi absurdní, jak už to v angloamerickém systému chodí - že tu existují rádobyhistorici a falzifikátoři typu Irvinga (který je idolem i mezi těmi "intelektuálnějšími" českými nácky a jeho grafomanské odpadky vycházejí i u nás, ale nebudu těm nakladatelstvím dělat reklamu), je jedna věc, ale že je třeba před soudem dokazovat, že holocaust byl a voda je mokrá, to je už trochu moc. Timothy Spall se pro tuto roli hodí ještě víc než pro Červíčka - odpornější člověk než Irving v jeho podání je snad už jen Miloš Zeman. Kromě soudu je ve filmu i moc působivá scéna návštěvy opuštěné a zmrzlé Osvětimi, kde hlavní hrdinka šlape po zbytcích plynových komor a s hrůzou si uvědomuje, co se přesně zde před 50 lety dělo (zažil jsem ten pocit při mé navštěvě také). (02.04.2017)

Ako prvé som si myslel, že dôvod, prečo má tento film tak nízke hodnotenie je ten, že ho z väčšej časti hodnotia ľudia využívajúci holokaustový priemysel, alebo na druhej strane ľudia, ktorí považujú holokaust za prísne faktickú a historicky overenú tému. Po zhliadnutí Popierania holokaustu však môžem povedať, že snímok je prakticky nestranný a iba poukazuje na fakty a snaží sa o pomerne verný prepis histórie od roku 1996 až po rok 2000. To znamená, že chyba je niekde inde. Film je nerozumne nastrihaný a niektoré pasáže by som o dosť skrátil a iné naopak predĺžil - táto chaotickosť a absencia hlbšej podstaty v deji sa prenáša na diváka a tak to celé budí dojem, že film mal celkovú stopáž asi 58 hodín a tvorcovia ponechali iba to "najviac potrebné". Najväčším sklamaním je však pre mňa jednoznačne hlavná herečka Rachel Weisz, ktorá pôsobí ako neuveriteľne hysterická a emocionálne nevyrovnaná žena, ktorá pri každom hlasovom prejave cudzej osoby reaguje neopodstatneným fyzickým a duševným tykom. A takto by veru herečka v hlavnej úlohe životopisnej drámy rozhodne nemala pôsobiť. To je o filme všetko. Chcel by som sa len vyjadriť k tomu, že každý má teoreticky právo popierať holokaust, pokiaľ tým nezasahuje do osobných a vlastníckych práv iného človeka. Hoci je popieranie holokaustu na Slovensku trestné, v USA tomu tak nie je. David Irving však žaloval Deborah Lipstadtovú za to, že ho označila za rasistu a antisemitu, ktorým pochopiteľne bol. Celý tento súdny proces mi ale prišiel nesmierne zbytočný, lebo od nikoho sa vlastne nič nevysúdilo a celá grupa preživších holokaustu a neonacistov nakoniec čakala tak enormne dlhú dobu len na to, kto má pravdu? To mi príde trochu zvrátené, ale história taká nakoniec občas býva. (29.07.2017)

Po filmařské ani herecké stránce nic zajímavého nebo neobyčejného, ale atmosféru snímku dodává fakt, že je to zpracování skutečné historické události. Osobně mě velmi překvapilo, že zrovna ve Velké Británii můžou být nějací občané, kteří považují navzdory historii vlastní země Hitlerovy názory za skvělé. (25.12.2016)