Mandarinky

Estónsko-gruzínska koprodukcia, to znelo naozaj pomerne exoticky... Ale výsledný efekt stál za to a už dlho som nevidel film s tak prirodzene fascinujúcim posolstvom, ku ktorému krôčik po krôčiku mieril pomerne nekompromisný dej v znamení krvavej abcházskej vojny. Avšak jedna situácia napokon dokázala, že aj medzi nepriateľmi, ktorí by sa pri prvom pohľade medzi sebou najradšej pozabíjali môže vzniknúť humanitné puto tolerancie a empatie. Najcharizmatickejšou postavou celého príbehu bol však estónsky farmár Ivo, ktorý bez predsudkov prichýlil cudzincov a poskytol im svoj domov a opateru. Celý čas som váhal, či si to zaslúži viac ako 4*, no ten záver ma presvedčil. O to viac mi je ľúto, že Oscara za najlepší cudzojazyčný film dostala tá prašivá Ida :/ (02.05.2015)

Film mandarínky (ani som nevedel, že tam musí byť dlhé í) je vynikajúci ľudský film, ktorý berie tému, ktorú som videl vo veľa filmoch a to je téma toho, že nepriatelia keď sa stretnú tak ak si skúsia porozumieť tak sa to dá a nakoniec sme všetci ľudia. Veľa filmov už skúšalo túto tému a musím povedať, že tomuto sa to teda podarilo výborne. Jednoduchý príbeh, ale za to jeden z najsilnejších aké sa dajú vyprodukovať chytí človeka za srdce a potom už jediné čo môže zavážiť je to či náhodou nevidel lepší podobný film a ak videl tak štyri hviezdy a ak nevidel tak potom je to jednoznačné plné hodnotenie. Nebudem tu písať spoilery prečo má film čaro také aké má, aby ste to mohli posúdiť vy aj bez mojej pomoci. Herecké výkony na to, že som hercov zrejme nikdy nevidel (väčšinu) sú naozaj nadpriemerné a všetko je vo filme uveriteľné napriek absurdite toho, že by sa takto jednotlivý predstavitelia asi ťažko stretli a bývali v jednom domčeku. Musím vyzdvihnúť koniec, ktorý je na sto percent tým najlepším s filmu a to preto lebo je ako sa zvykne hovoriť horko sladký a pravý, taký ako samotný život. (19.10.2016)

Ideálna konverzačka o nezmysle vojny, ktorá prinúti sa zamyslieť nad tým, ako je možné, že ľudia sa pre politické a náboženské vášne len tak zabíjajú, hoci dovtedy kľudne žili v mieri. Tento film nechá pripomenúť aj na nezmyselné besnenie na Balkáne, je to v podstate o tom istom. Bojujú proti sebe ľudia, ktorí sa navzájom ani nedokážu rozlíšiť kto patrí ku komu. Sú si podobní výzorom i jazykom. Nepochopiteľné, ako ďaleko môže zájsť politika. (04.11.2020)

Velmi dobre natocene komorni protivalecne drama o jedne "chalupe" v Abchazii na zacatku devadesatych let. Namet neni originalni, ale musi zaujmout kazdeho trpelivejsiho divaka. Dobre zahrane postavy, realne dialogy bez zbytecnych gest a nulove zvyhodneni nektere strany, zasazene valecnym konfliktem. O to vice pak muze zapusobit beznadej a (ne)smysl vsech valek. Lembit Ulfsak podal vytecny herecky vykon a je opernym bodem celeho filmu. (27.12.2014)

Slavní režiséři mají svůj typický rukopis - a v podstatě proto jsou také slavní. O to je ale zároveň podnětnější podívat se na film režiséra, jehož rukopis běžně známý není. Zaza Urušadze má nejen pěkné jméno, ale i jeho rukopis je podobně vyhraněný. Střet civilizací (Estonci - kultivovaní a usedlí, Čečenci a Gruzínci - divocí, s domovem kdovíkde), jehož je film parabolu, zobrazuje ve smířlivých barvách, "stačí jen málo a bude to dobré". Na pozadí se ale odbývá ještě další střet: střet generací, který rovněž probíhá smírně (jejich názorové různosti jsou stmeleny čestným jednáním). A tak, i když dva ze čtyř protagonistů válku v "mandarínkové zemi" nepřežijí (a i jinak je tam více mrtvých než živých); naděje zůstává pro toho, kdo zůstal, i pro toho, kdo odešel. (20.03.2016)