Tisíckrát dobrou noc

Film o naivní hloupé britce, které je rodina evidentně ukradená, ale film se tváří jako že ne. Nějaké pokusy šokovat diváka rozstřílenými uprchlíky asi už dneska nemají šanci. Do žánru filmů o válkách a válečných reportérech nepřináší nic nového nebo neokoukaného, snaha nějak apelovat na diváka vyzní jen prvoplánově a naplocho. Předvídatelné, nezajímavé. Kdyby nebylo dobrých hereckých výkonů a zajímavých lokací, cítil bych se hloupě, na něco takového koukat až do konce. (24.06.2014)

Námet sa presne trafil do môjho vkusu a to prostredie zákulisia vojnovej fotografky ma fakt bavila, rovnako aj dilema "mier v rodine vs. práca vo vojne". Ale takýto námet mal podla mňa ďaleko väčší potenciál a niektoré veci vo filme boli tak akosi nedotiahnuté. Je síce obdivuhodné, že vďaka vojnovým fotografom prenikáme priamo do jadra konfliktov a problémov tohto sveta, no predsa len mi to často príde ako hyenizmus a čiastočná neúcta voči tým ľuďom, ktorých sa konflikt priamo týka. Čo sa týka toho rodinného zázemia, ani sa nedivím, že ten jej manžel bol taký podráždený. Však Rebecca sa aj tak často správala až príliš sebecky. Kiežby našla skôr takú vášeň pre vlastnú rodinu a nehrala sa za každú cenu na záchrankyńu ľudstva... (23.06.2015)

Docela jsem se na tenhle film těšila, hlavně kvůli obsazení, ale i zajímavýmu námětu. Ale bohužel jsem trochu zklamaná. Už podruhé v poslední době mi Juliette Binoche moc nesedla, nějak jsem jí to nedokázala věřit, ani scény s fotografováním a ty ostatní už vůbec ne. Možná je to tím, že angličtina není její jazyk, ale nebylo to ani v její tváři. Bohužel celá emotivnost nebo hloubka rodinného i osobního konfliktu moc nevyznívá. Každopádně pěkná vizuální stránka, úvodní i záverečná scéna jsou působivé. (12.03.2015)

Vylozene se nabizi srovnani s americkym A PRIVATE WAR. Na rozdil od nej zde ale chybi autenticita, snad i proto, ze se v tomto pripadu nevychazelo ze skutecnych udalosti. Vysledek je tak ponekud exploativni, vyumelkovany (sentimentalni hudba, slow motion), a nepresvedcivy. Hodne problematicke je navic, jakym zpusobem snimek humanizuje sebevrazedne atentatniky. (19.02.2019)

[AFF 2014] Ďalšia z bezpočtu bolestivých melodrám o sebedeštruktívne konajúcich jedincoch, ktorá sa opakovane znižuje k citovému vydieraniu s výraznou pomocou melancholického soundtracku. Plytké filmy s postavami, ktoré sa správajú ako psychicky silne narušené a pokrytecky ignorujú potreby svojho okolia som nikdy nemal rád. Tu je však príbeh uspôsobený divákovi, plný rádoby dojímavých, vtipých a sladučkých rodinných pasáží a následne okamihov, ktoré lámu moje divácke srdiečko... teda, chceli by. Prudko neoriginálny námet zaujme možno len perspektívou súčasných svetových konfliktov z pohľadu vojnovej fotografky - ženy (zväčša to býva muž). Týchto sekvencií z exotických, násilím sužovaných krajín však obsahuje film primálo a vôbec na ne nekladie dôraz (navyše mj. prepadnutie utečeneckého tábora v Keni je natočené horibilne). Priamo a jednoducho povedané, dej je z môjho pohľadu nezaujímavý a plný odvekých klišé, plus postavy svojim konaním (neviem, či je kóšer rozprávať relatívne mladej dcére o brutálnom mučení a deťoch odvádzaných ako sexuálnych otrokoch), i keď sa nás film miestami snaží presvedčiť o ich snahe o nápravu, vyvolávajú chuť bezprostredne ich ubiť baseballovou pálkou. Všetky. Bez výnimky. A aj na Juliette Binoche sa už prejavuje pokročilý vek; navyše na mňa ani na sekundu nepôsobila dojmom skutočnej profesionálnej fotografky, takže, i keď Poppe vychádza z vlastných skúseností, o nejakej uveriteľnosti nemôže byť reč. 40% (01.07.2014)