Stendhalův syndrom

Daria musela jeho dcéra ako malá veľmi hnevať, asi neustále plakala a on sa nevyspal a potom jej zrejme nikdy nekúpil na Vianoce tú správnu hračku. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo ju v Stendhalovom syndróme mučí viac ako Lars Von Trier akúkoľvek zo svojich "hrdniniek". K filmu potom len toľko, že ma zaujala ako atmosféra, tak scenár a Asiin výkon a koniec koncov aj záverečný zvrat, ktorý má trochu väčšiu hĺbku ako sa na prvý pohľad môže zdať. Nejde ani o to ako šokovať, ale skôr vyjadriť názor, že niektoré rany sa s nami vezú navždy. (02.10.2021)

Argento tady rozehrává takový mysteriózní psycho, který mě ale moc nebavilo. Možná to bylo tim, že se na to koukal mírně přerušovaně, nevim, ale i tak se nejedná o nic zrovna hororově záživnýho, v podstatě opět další Argentův hororovej krimi kousek, kterej ale po většinu doby nemá fakt moc co říct a závěrečná pointa ja bohužel až moc jasná a prokouknutelná. Škoda, Argento umí líp a určitě by neuškodilo pár gore efektů, tady se to obešlo prakticky bez nich, když pominu jednu scénu s vypíchnutým okem. (28.06.2008)

Vydržal som presne 10 minút, pričom boj s “Argentom” definitívne vzdávam. Niečo tak nevkusné, prehnane snaživo originálne pôsobiace, som skutočne dávno nevidel. Nechápem, nerozumiem tým, “akože” nápaditým záberom “zo žalúdka” a pod., úplne, ale že ÚPLNE bez opodstatnenia, ktoré omnoho viac ako vábivo, pôsobili doslova lacno trápne. Rušivému elementu, dokonale sekundoval anglický dabing, ktorý bol v 90 rokoch doslova obdobnou tragédiou, ako ten jedno hlasný, poľský, s ktorým prišiel divák do kontaktu v prípade sledovania ešte starších, nemeckých porno filmov. Nikdy viac .. (05.06.2018)

Dnes mám narodeniny. Tak som si povedal, že si dám nejaký fakt dobrý filmový darček. Siahol som teda po jednom zo snímkou od môjho obľúbeného režiséra Dario Argenta. Pustil som si film "La Sindrome di Stendhal". Maestro Argento ho natočil v roku 1996. Do hlavnej úlohy obsadil svoju krásnu dcéru Asiu Argento. Hudbu ku tomuto giallo titulu zložil ďalší môj obľúbenec skladateľ Ennio Morricone. "Stendhalov syndróm" som si pozrel v pôvodnom znení (po taliansky) s českými titulkami. Bol to úchvatný filmový zážitok. **** (22.02.2016)

Asia je síce krásna (a to, že ju jej otec obsadil do takejto role minimálne podivné), autorské vyčerpanie Argenta tu cítiť ešte výraznejšie než v druhej polovici osemdesiatych rokov. Z jeho špecifického vizuálneho štýlu sú tu len zbytky až stopové prvky (často zabité samoúčelnými digitálnymi efektmi) a ostáva len triviálny thriller bez čohokoľvek výnimočného. (18.09.2016)