Inferno

Pestrofarebne krikľavý Argento. Jeho posadnutosť sýtymi a ostrými farbami je v “Inferne“ nadradená nad všetko ostatné. Strhujúce vizuálne orgie dotvorené progresívnym rockom Keitha Emersona, utláčajú nielen dialógy postáv – často obmedzené na minimum, ale aj príbeh samotný. Vďaka tomu je Argentovo Inferno v istých fázach zmätočné, neprehľadné, kopec vecí iba načrtáva a ich konkrétny význam a vysvetlenie neprináša. Inferno mi príde ako nejasná výpoveď človeka, sfilmovaná iba z jeho jediného pohľadu, s množstvom otáznikov a domnienok, ktoré sú v konečnom dôsledku súčasťou reálneho života každého z nás. Až snový pohľad človeka na neuveriteľné udalosti zamestnávajúce jeho myseľ v bdelom, ale aj pri vedomom stave, bez možnosti vierohodného vysvetlenia jeho podvedomím. Množstvo trhlín, záhadných impulzov, scén, ktoré nedávajú zmysel, a to až do precitnutia, ktoré ako keby nadobro zrútilo dosiahnuté, ťažko budované presvedčenie svetla na konci tunela. Toto je proste Argento! ### Inferno obsahuje aj pár scénok (zanedbateľné minimum), ktoré sa v dobe vzniku filmu stali v niektorých štátoch tŕňom v oku miestnych cenzorov. Vo Veľkej Británii dokonca Inferno cenzori z BBFC nepustili v roku 1981 do kín v nezostrihanej podobe, premietal sa iba Cut. Po čase sa samozrejme dostal film v podobe VHS-iek aj do požičovní a zaplavil tak britský trh video zábavy zásluhou distribučného štúdia “Key Video“ spadajúce pod “20th Century Fox“. Verzia určená pre domáce videá bola prístupná divákom v plnej, 107 minútovej nezostrihanej podobe. Toto VHS vydanie sa spája so zaujímavosťou – mylným označením obalu nosiča, ktorý uvádzal oficiálnu minutáž kazety 83 minút. Nebolo tomu však tak, jednalo sa iba o distribučný preklep. Uncut verziu na britskom distribučnom trhu si všimli okrem divákov aj cenzori, ktorí usúdili, že niečo podobné u nich doma nebudú akceptovať ako filmovú zábavu, preto film Daria Argenta umiestnili v auguste 1984 na zoznam tzv. Video nasties, aby sa sťahovanie tohto nevhodného titulu z obehu mohlo naplno rozbehnúť. Svoju unáhlenosť si cenzori uvedomili v septembri budúceho roku, kedy film zo zoznamu vyradili. O následný re-release Inferna sa v roku 1987 zaslúžilo štúdio “Film & Video” vydaním, tentoraz skrátenej verzie oproti originálu o 28 sekúnd. O šesť rokov nato prichádza so svojou verziou skrátenou o 20 sekúnd distribučné štúdio “Fox Video“, ktoré vyňalo z pôvodného zostrihu filmu scénu zabitia mačky a pojedanie myši. O vydanie Uncut verzie sa v roku 2010 zaslúžilo štúdio „Arrow Video“ prostredníctvom DVD a v roku 2013 aj BLU-RAY disku. ### Zmena hodnotenia: 29.10.2009 - 4*, 4.8.2012 - 2*. (29.10.2009)

O niečo lepšie než Suspiria, približne rovnako dobré ako Profondo rosso. Nepochybne najkonzistentnejšia a najhustejšia atmosféra v celej Argentovej filmografii. Superluxusný darček pre hororového fanúšika, ktorý má zmysel pre umenie v užšom zmysle slova. Ťažko ho ocení ten, kto očakáva scenár zbastardený racionálnou logikou. V skutočnosti nič tak hororu nepristane ako iracionalita - brnkanie na kakofonické struny podvedomia je neefektívne, ak sa spája s vypočítavosťou. Najlepšie horory sú potom práve tie, ktoré evokujú rozumom nekontrolovateľné zlé sny. Ak si ich po prebudení pamätáme, síce si okamžite povieme - panebože, to bola ale blbosť, hneď vzápätí však dodáme - ale krásna. Racionalita je jednorozmerná, iracionalita nekonečná. Ako by sme inak mohli oceniť Lost Highway či Mulholland Drive? A čo Inferno? Možno brať vážne film, v ktorom je 80% času vyplnených blúdením hrdinov po zlovestných interiéroch sálajúcich červeným a modrým svetlom? Možno brať vážne horor, v ktorom sa objavuje personifikácia smrti v najklasickejšej možnej podobe? Zlé otázky vo svete prekypujúcom takou jedinečnou fantazmagorickou kvalitou. Inferno je geniálne v tom, ako efektívne dokáže v divákovej pamäti odkrývať polozabudnuté detské obsesívne ludikatívne aktivity - snáď každý 8-ročný fagan sa aspoň raz vydal na dobrodružnú výpravu po blízkom, no neznámom a strašidelnom teritóriu, pričom si nepretržite kládol rovnakú otázku - čo sa stane, ak zájdem ďalej, než sa mi zdá rozumné. Inferno nie je horor, pri ktorom sa omdlieva hrôzou, skôr straší a stimuluje fantáziu, čo je úplne najlepšia kombinácia, akú môže "scary movie" v podžánri "evil house" ponúknuť. Apokalyptické finále s desivou hymnickou piesňou a divadelne gestikulujúcou Smrťou považujem za jedno z najlepších v žánri. (03.07.2006)

Už Suspiria nebola bohviečo a bol to len lahko nadpriemerný film. Tam som oči zatvoril a dal tých 70%, síce slabých, ale dal. No tu už to nemienim robiť. Inferno je proste mdlá, nudná báchorka, ktorá je hrozne nafúknutá a až ide prasknút z toho ako sa snaží Argento natočiť to s dobrou atmsférou. To čo bolo v Suspirií dobré či priemerné, tu je hrozné. Herecké výkony sú jedna katastrofa a tie ich strojené rozhovory vyslovenie kričia trápnostou. Ako tak sa vydarila výprava, ktoré pomáha budiť dojem dobrej atmosféry, ale po pár minutách zistíte, že sa len tak tvári a nie to tak ako sa zo začiatku môže zdať. Nepochopím tú zmenu hudby. Zatial čo v Susprií to bol asi jediný bezchybný aspekt, tu to patrilo k tomu najhoršiemu z filmu. Jasne odosť horšie než prvý film. Dávam 40% a aj to preto, že sa mi ako tak páčila Suspiria a som zvedaví ako Tri Matky pochodia v poslednom filme. Velké sklamanie. Nečakal som, že to môže prekonať prvý diel, ale toto som ani len netušil. (10.06.2008)

už jen za scénu s vraždícíma kočičkama si inferno zaslouží 10/10. kromě toho ale taky za kolorování, kameru, režii, celkový vizuál, hudbu... a vlastně i všechno ostatní, i když... scénář je jen sociální konstrukt. tohle droplo jako dar(gento) z nebes, a i když sureálná - místy více vtipná než strašidelná - atmosféra není pro každého, jakožto antifajnšmekr si ji nemohu vynachválit. (17.03.2022)

Dario Argento se ve svém nejdražším a nejodvázanějším filmu zcela odtrhl od reality a vytvořil si v něm vlastní fantasmagorický vesmír, ve kterém dal plný průchod svým hororovým fantaziím. Interiér hotelu, v němž se většina děje odehrává, je architektonicky nesmyslný a připomíná spíš divadelní jeviště, konstantně zalité křiklavě barevnými světly, vycházejícími neznámo odkud. Hlavní postavy, které se střídají každých dvacet minut, jsou jen bezmocné figurky v rukou zlovolných sil a umírají velmi nepravděpodobnými, zato vizuálně poutavými způsoby. Argento kvůli navození snové logiky hercům dokonce nařizoval, aby se před kamerou chovali tak, jak by se normálně nechovali. Inferno bývá mnohými kritizováno kvůli nesouvislému a absurdnímu ději, stupidním dialogům a příšerným hereckým výkonům. Jiní ho zase vnímají jako pozoruhodné autobiografické snové dílo ve Felliniho tradici. Podle Argenta jde o jeden z jeho nejupřímnějších a nejčistších filmů, na který ovšem nemá moc dobré vzpomínky. Kvůli vážné nemoci musel některé scény režírovat vleže a párkrát ho dokonce zastoupil proslulý Mario Bava, který měl na starosti druhý štáb (natočil např. známou scénu v zatopeném tanečním sále). Výsledek je ryzí hororová symfonie, jejíž síla spočívá v Argentově vizuální virtuozitě, surreálné výpravě a burácivém rockově-operním soundtracku. (07.09.2023)