Režie:
Wim WendersKamera:
Franz LustigHrají:
Kódži Jakušo, Min Tanaka, Tokio Emoto, Arisa Nakano, Aoi Jamada, Jumi Asó, Sajuri Išikawa, Tomokazu Miura, Ron Mizuma, Bunmei Harada, Šunsuke Miura (více)Obsahy(2)
Hirajama pracuje jako uklízeč toalet v Tokiu. Žije spokojeně ve své pečlivě sestavené rutině a volný čas tráví čtením knih, poslechem starých rockových kazet nebo focením na svůj analogový fotoaparát. Ze životní harmonie ho vyruší série nečekaných setkání, která postupně odhaluje střípky z jeho minulosti. Proslulý režisér Wim Wenders (Paříž, Texas) se triumfálně vrací s poetickým filmem o hledání krásy ve zdánlivých maličkostech. Představitel hlavní role Kódži Jakušo byl na festivalu v Cannes oceněn za nejlepší mužský herecký výkon. (Aerofilms)
(více)Videa (13)
Recenze (117)
Poetické nahlédnutí do každodenního života uklízeče tokijských záchodů plyne zprvu jako dokument, ale s postupem stopáže do něj vstupují dějové linky. Komplikované rodinné vztahy jsou v tomto případě rozhodně zajímavější než hysterický mládenec japonské generace Z. S rostoucí příběhovostí jsem cítil, jako by mi Wenders dával příslib ještě velkých věcí, jenže na ty nikdy nedojde. Vše nevšední postupně vyšumí do éteru a zbyde opět jen rutinní den. Bezprostředně po titulcích jsem s tím měl lehký problém, nicméně po více než týdnu jsem již shovívavější. Každé drama opravdu nemusí mít svou bezprostřední dohru, pokud jde o každodenní život. A ten Dokonalé dny prezentují učebnicově. [Viennale 2023] ()
7/10. Kdyby Hijarama viděl naše veřejné toalety a musel by uklidit hajzly třeba na Kačerově nebo na Smíchově, spáchal by okamžitě harakiri. Příjemný kousek který plyne a vy si vychutnáváte dokonalé dny obyčejného uklízeče toalet v Tokiu. Ty architektonické skvosty (čti veřejné toalety) mě uchvacovaly po celý film. Koncem jsem už pomalu začal cítit že film neví kam a trochu tápal, naštěstí ve správnou chvíli skončil a nezkazil tak příjemný dojem z celé té budované atmosféry. Za mě zdařilá a povedená artovka, ale na oscara to určitě není. Jo a ten soundtrack je fakt skvělej. ()
Obyčejný Japonec, vykonávající podřadnou práci, s plnou pozorností. Ale jakmile nahlédneme hlouběji (rodinní příslušníci, zpívající barmanka), zjistíme, že to vlastně není zas taková idylka. Ale co doopravdy Hirajama cítí, to se nedozvíme. Nejúžasnější na filmu asi je, když v poslední scéně poslouchá Ninu Simon a se slzami v očích se usmívá, každý z diváků si může domyslet svůj výklad i svoje zdůvodnění (nějaké výklady se najdou i na youtube). ()
Hirajama, hlavný hrdina, sa mi stal inšpiráciou a verím, že nie iba mne. V tomto je sila tohto japonského filmu. Nie žeby mojim snom bolo čistiť toalety alebo mať takéto veľmi skromné bývanie, ale vedieť si takto ako on vychutnávať KAŽDUČKÝ OKAMIH každodenného života a tešiť sa z vecí, ktoré si človek, neustále na iPhone už ani nevšíma. Hirajama stále ešte počúva hudbu z kaziet, netuší čo je Spotify, miluje knihy, dáva si vyvolávať fotky, žije si svoj jednoduchý život a aj keď je sám, je šťastný. Maličkosťami dokáže robiť radosť druhým a aj to ho robí šťastným. Nepotrebuje kariéru, veľký dom, ani len posteľ či kreslo. Skromnosť nadovšetko. Minimalizmus. Všimla som si, že ani telka mu nechýba. Veľmi veľmi sa mi páči tento Hirajama. S akou láskou deň čo deň pracuje. Všetko, čo robí, robí s láskou. Ani jeden premárnený deň. Žije naplno a preto mi je inšpiráciou. Soundtrack je skvelý, najmä Brown Eyed Girl, Perfect Day, Feeling Good. 3 a pol*. ()
Ty dvě hodiny sice subjektivně působí jako hodin pět a usedět to je makačka, ale ve výsledku je to vlastně hezký. Cením, že se to vyhýbá nějakému dojímání diváka. Na druhou stranu, mám pocit, že některé ty nahozené motivy by bylo záhodno dohrát. Jakože, otevřený konec je fajn, ale tohle je otevřené celé a tak moc, že je těžký si z toho odnést něco konkrétního (jaksi emočně hmatatelného). ()
Galerie (18)
Zajímavosti (11)
- Sayuri Ishikawa, ktorá hrá postavu „Mama“ a spieva japonskú verziu „The House of the Rising Sun“ pre Hirayamu (Kōji Yakusho) a ďalších dvoch barových hostí, je v Japonsku mimoriadne populárna speváčka so stovkami albumov a singlov v kariére siahajúcej až do 70. rokov minulého storočia. (Arsenal83)
- Hudba, ktorú Hirayama (Kōji Yakusho) počúva so svojimi kazetami, je hlavným motívom filmu. Pri opise spôsobu, akým si Hirayama vyberá hudbu, ktorú počúva, Wenders povedal: "Možno lipne na minulosti. Ale tak trochu lipne aj na svojej mladosti a tú hudbu miluje. Vyberá si v ráno presne to, čo bude v ten deň počúvať a nie je to náhodné." Wenders opísal Lou Reeda ako „mocný hlas filmu“. (Arsenal83)
- Takashiho (Tokio Emoto) priateľka Aya (Aoi Yamada) pracuje v „dievčenskom bare“, kde muži platia asi 40 dolárov za hodinu, aby sedeli a rozprávali sa so ženami, ktoré sú zamestnankyne baru. V týchto baroch nejde len o sex, ale hlavne o spoločnosť a táto práca sa nepovažuje v Japonsku za prostitúciu, ani nemá zlú povesť. Dievča si možno objednať aj na celú noc, ale neberie sa to ako vzťah zákazník - prostitútka, pretože dievča je zároveň akoby v kamarátskom vzťahu s mužom, s ktorým sa rozpráva o osobných veciach. (Arsenal83)
Reklama