Echelon1

Zaujímavý ponorkový dokument s obstojnými hranými pasážami. Namiesto tradičného celkového obrazu nasadenia ponorkových síl v 2 sv. sa sústreďuje na konkrétne pozoruhodné udalosti jednotlivých ponoriek a známych kapitánov. Do toho nechýbajú ako „hostia“ zvučné autorské mená historikov námornej histórie. Je preto ťažké prijať nepochopiteľné množstvo chybných alebo skreslených informácií. Napríklad chybné pomenovanie lodí, na ktoré Morton útočil pri tom nešťastnom incidente – jednalo sa o Buyo Maru a Fukuei Maru No. 2, spomenuté v dokumente – Dakar Maru a Arizona Maru boli potopené letectvom. Alebo že jeho USS Wahoo potopila Harusume, pritom ju len poškodila, potopená bola až o rok pozdejšie. „Gato je najmasovejšie vyrábaná ponorka 2. sv.“ – Nie. Alebo nezmyselné preklady „motorové torpéda“, jasne počuť, že povedali „motor torpedo boats“ – teda torpédové člny. Alebo že v konvoji bol torpédoborec „Terecuki“ triedy Akizuki? Zrejme myslia Teruzuki, bola ale potopená v roku 1942, ten konvoj v 1944 teda nemohla sprevádzať. Alebo že USS Barb bola prvá ponorka, ktorá „zaútočila“ na vlak – nie, niektoré ponorky napr. v Stredomorí útočili už predtým na vlaky pri pobreží palubným delom. Drobné detaily, ako nezhodujúce sa údaje o počtoch použitých torpéd či zhodených hlbinných púm sú pomerne druhoradé.

Ten krásny plagát je asi najkreatívnejšia súčasť Battle Stage 3. Samotná kompilácia je oproti brilantným Battle Stage 1 a 2 krok späť, keďže v závodoch nie sú žiadne dialógy (alebo skôr monológy), iba zvuková kulisa. Dá sa síce len sadnúť a nechať sa unášať touge závodmi, ale ten efekt tam chýba. Nepomáha ani výber len minima zaujímavých Eurobeat piesní, čo ma mrzí ešte viac.

Pokračovanie súboja s Chi-Ha Tan tímom je nápaditý a asi doteraz ten najakčnejší stret, ale druhou stranou mince je zbytočne absolútna prehnanosť fyziky tankov, čo mi trochu vadilo už v Der Film. Je to porovnateľné aj v tomto diely samotnom, počas súboja „S našimi železnymi mašinami, My imi pojdëm na taran“ Pravda vs Kuromorimine, kde tanky manévrujú, držia pozície...jednoducho už to viac aspoň pripomína tankové strety, príde mi to zaujímavejšie. K tomu sú tam činené výrazné rozhodnutia, ukázané dôvody k nim vedúce a široká škála emócií, nie sú to len zmetené prestrelky a absurdné naháňanie sa tankov. Súboj mal 5 minút, ale napriek tomu pre tieto dôvody zapôsobil najviac. Takéto niečo v das Finale zatiaľ ako celku chýba, príbehovo prakticky stále nie je čo vyprávať, dej je navyše tak uponáhľaný, že pre príbeh (a ani vyobrazenie vzájomných vzťahov) nedáva ani štipku priestoru, čo mi príde ako márnenie potenciálu. Každopádne, fínsky tím mohol mať pestrejšiu škálu strojov, ale odhalenie ich tajomného tanku bude možno prekvapením (podľa zameriavača už aj viem o ktoré vozidlo sa jedná). A čo soundtrack, skladby by mohli byť rozmanitejšie a mať viac foriem pracujúcich s leitmotívmi. Inak 5*, pretože „What are you fighting for?“.

Obsahovo štandardný dokument, ale vizuálne prívetiví, podobne ako Druhá svetová vojna vo farbe. Preto k 3* jedna naviac. No aj k tomu mám výčitku, pretože občas je ku komentáru obrazový materiál úplne mimo (hovoria o Jamato, dajú do záberu krížnik triedy Takao, hovoria o bombardovaní pobrežia, do záberov dajú aj paľbu 127 mm diel na lietadlových lodiach a pod.). Vyprávanie je plynulé a epizódy ubehnú rýchlo a nechýbajú dodané rôzne menšie zaujímavosti. Ale na tri 50 min. diely by sa obsah informácií dal trochu viac nahustiť. Ako spomína kolega Shakers, mnohé, naozaj MNOHÉ je vynechané a zjednodušené (nie len operácie a priebeh stretov, ale aj vplyvné mená dôstojníkov konfliktu), čo je ale pochopiteľné, vzhľadom na limity dokumentu a charakteru vojny v Pacifiku čoby najväčšieho a najzložitejšieho bojiska v dejinách. Taktiež občas sú podávané nepodstatné informácie, ale dôležité pre celkový obraz sú vynechané (tento problém previazania cieľov a dôsledkov bojov asi najlepšie zvládol 3. diel, no aj tam nemuseli ako vždy odignorovať postup ZSSR proti Japonsku). Jeden príklad za všetky: počas vyprávania o bitke v Koralovom mori napríklad povedia, že Šóho bola zasiahnutá 13 bombami (doplním, že aj asi siedmimi torpédami), ale celý stret je zakončený slovami "Bitka skončila patom". Teda aký bol výsledok, čo ovplyvnil ďalej?  Prečo nedodali niečo ako „Americké sily utrpeli väčšie škody, ale Japonsko námornú operáciu na Port Moresby prerušilo, vďaka čomu Američania dosiahli svoj cieľ.“ Bitka u Leyte bola podaná úplne zmätočne. Mimochodom na konci je chyba ako svet - dátum podpisu kapitulácie je uvedený v obraze 1. september 1945 (2. september...). Užívateľ Volodimir2 píše „Zrozumiteľne sa snaží priblížiť významné skutočnosti všetkých fáz vojny v Pacifiku s pohľadu samotných bojujúcich vojakov.“ No neviem, z pohľadu vojakov tam nie sú ani len vložené drobné citácie svedkov bojov, dokument podáva celkový obraz, čo je pre jeho charakter vhodnejšie.

1. séria: Keďže Liella je len päťčlenná skupina oproti tradičnej deväťčlennej, očakával som celkom vedľajší seriál. Podľa tradície sa bravúrne striedajú veselé chvíle s emocionálnymi, je prítomná pekná výprava a vizuál, rozprávkové hrdinky, ako vždy nezabudnuteľný opening, k tomu po Nijigasaki opäť výrazný ending epizód, symbolika a samozrejme melodické piesne. Čo sa týka ost, tak síce je asi nemožné zložiť znovu také skladby, ako má Sunshine či pôvodné Love Live, ale napriek tomu má Superstar nezameniteľné a príjemné emócie vyvolávajúci soundtrack. 2. séria obsahuje v podstate dva príbehy, prvý je utvorenie celej deväťčlennej skupiny (prostredníctvom dvoch sérií) a ten druhý, ktorý sa v prvých 2/3 len črtá a pripravuje, sa plne rozvinie až neskôr. Celkovo je to tom najlepšom slova zmysle Love Live so všetkým všade, takže nemám čo povedať viac, než som doteraz povedal k sériám a filmom celej Love Live ságy. Udivuje me, ako to dokáže mať stále tak jedinečné príbehy. Aspoň tradične pochválim opening, ktorý je ako vždy skvelý, ale nie je zatienení ani rozprávkový ending. Soundtrack v niekoľkých momentoch celkom výrazný, výber nástrojov kompaktného orchestra občas evokuje „palácový“ alebo dobrodružný štýl, inokedy počuť jemné melódie strunových nástrojov.

Dokument v štýle, ako sa často robí okolo Bismarcku: expedícia k potopenej lodi (tu priamo zdokumentované jej prvé vypátranie) a do toho prestrihy ohľadom jej príbehu. Tento bol spracovaný najzaujímavejšie a dokument o Musaši nie je častý. Každopádne, mohli by prestať prekladať ráž diel „18 inch“ ako „457 mm“ (robí to aj viacerá literatúra), keďže to má byť 460 mm (18,1 palca). Film sa nebojí ísť aspoň trochu do konštrukčnej témy. Historik Martin K.A. Morgan (podľa jeho prác sa evidentne námorníctvu sotva venuje) v tomto dokumente spomínal, že použili nity, pretože „Pancierové pláty Musaši nemohli byť zvárané, boli príliš hrubé.“ (hlavný pancierový pás mal 410 mm) 1. Zvárané byť mohli (Jamato mala 463 784 m zvarov). Použitie nitov na spojenie pancierových plátov (hlavne spojov nižšej vrstvy) je častá kritika ohľadom konštrukcie triedy Jamato. Čím je plát nie len hrubší, ale aj jeho oceľ tvrdšia, tým náročnejšie je jeho zváranie (Japonci strávili vývojom dostatočne tvrdej pancierovej oceli a metódy jej výroby desať rokov, aby splnila požiadavky odolnosti pri aspoň tej hrúbke, akú má). Japonsko ale technologicky za európskymi krajinami a USA zaostávalo, a to aj v Európe samotné zváranie celkom nezvládali ani popredné krajiny ešte v 2. svetovej vojne a niekedy preto radšej použili nitovanie ešte počiatkom 40. rokov (nie nutne pri stavbe lodí). 2. Mnoho lodí japonskej Štvrtej flotily bolo poškodených hurikánom v roku 1935 (a rok predtým sa na rozbúrenej vode potopil jeden torpédoborec), čo pri prešetrovaní mimo iného ukázalo, že zvary na viacerých plavidlách boli slabé a praskali, keďže mali nízku kvalitu. Japonsko teda k tejto technológii dalo obmedzenia. K tomu za 3., viceadmirál a hlavne významný konštruktér Hiraga Juzuru bol k technológii zvárania obecne skeptický.

Koniec Červeného októbra? Naozaj bol zvolený názov dokumentu podľa fiktívnej ponorky?  Koniec ponorky dáva väčší zmysel, dokým však nepríde na pojem ponorka "Víťazná trieda". Rozmýšľam, ktorá ponorka bola v ZSSR tak pomenovaná a oni v českom dabingu preložili "Victor class", teda ponorka triedy Victor, ako pomenovanie konkrétneho plavidla. Mimochodom 10 min. dokumentu je venované nešťastiu Kursku (obecne dáva dokument pocítiť dezolátny stav ruského námorníctva, čo už dnes platí len veľmi polemicky, resp. neplatí). Kedysi som ako dieťa videl podobný dokument, kde bolo ukázané rozoberanie ponorky triedy Typhoon a čo si matne pamätám, bol dokument obsahovo lepší.

Než som sa odhodlal sledovať 86, prevládala skepsa. Našťastie je seriál pojatý inak, než som sa obával, takže som bol milo prekvapený. Čo však prekonalo moje očakávania je na sci-fi anime celkom funkčné zakomponovanie žánru vojnový. Vzťahy, zmýšľanie a fatalizmus posádok Juggernavtov mi pripomínali mnohé autentické vyjadrenia „zážitkov“ skutočných vojakov. Dizajn techniky (hlavne Légie) prekvapivo zaujímavý, navyše výrazne napomáha k netradičnej akcii. Podotknem ešte peknú animáciu a soundtrack na vysokej úrovni, doplnený o príjemné piesne (hlavne Hands up to the Sky). 86 je vo výsledku komornejšie, než ponúkali naznačené námety. Chcel som ísť na 5*, lebo som čakal od poslednej epizódy I. kapitoly „prípravu na veci nadchádzajúce“, ale tú komornosť to nakoniec neprekročilo a nie som si istý, kam má II. kapitola smerovať. // II. kapitola 1. série: Veľmi dobre. Nakoniec sa to vybralo presne tým smerom, v aký som dúfal. Zatiaľ čo I. kapitola bola pomerne pochmúrna, táto má pozitívny ráz a namiesto neodvratnej tragédii je jej hlavná téma nádej, vyvýšená naplňujúcim koncom 1. série.

Nemal som veľké očakávania, už pri trailery ma lentilkovo sfarbené stíhačky absolútne odradili. Nakoniec to bolo ďaleko vážnejšie (posledná epizóda až neprirodzene temná) a lepšie, než som čo i len dúfal. Predsa by si ale seriál so svojim potenciálom, ktorý naservíroval, zaslúžil hlbšie spracovanie. Prichádzali nové námety a otázky, no žiadne základné neboli zodpovedané. Na to, ako sa to berie vážne, by som anuloval občasnú odľahčenosť. Soundtrack by som tiež nechal prerobiť, okrem nevýraznosti a opakovania sa skladieb niektoré vôbec nepasovali k situácii (napríklad v poslednom, tragickom súboji). Obecne sa mi ale Girly Air Foce páčilo a bavilo ďaleko nad očakávania. Ako bonus jeden vzdušný súboj má fajn pieseň. V prípadnom pokračovaní by sa konečne mohli ukázať tie ruské lietadlá, ktoré sa tam párkrát spomenú (prítomnosť Su-47 povinnosť!).

Žiadne akčné spektakulárne boje, zato psychologicky nekompromisný a to je hlavný žáner, s ktorým pracuje. Film utečie rýchlo a nevadí, že hodina a pól je len vo vnútri tanku. Občas je síce k podivu sledovať, ako člen posádky odvráva veliteľovi, čo sa dá len ťažko predstaviť, alebo že zajatca dajú do tanku. Pre potreby filmu je interiér Centurionu Sho’t Kal podstatne väčší, než v skutočnosti, a obecne mnohé detaily v interiéry sú odlišné (strelcov kríž zameriavača, panel kontroliek u šoféra...). „Štartuj, potrebujem výkon, nemôžem strieľať bez výkonu!“ Hmm, takto použiť manuálne ovládanie práve pre takéto prípady? Navyše Centurion má záložný zdroj energie. A ten tank by ste mali naozaj zvnútra upratať.