Pečeť vraha

Salinui chueok: lány pšenice nakláňajúce sa vo vetre, strašiak osamotene stojaci v poli, dážď zmývajúci krv a pieseň na perách. Bong Joon-ho: postmoderný cynik._____Brilantná a progresívna revizionistická kriminálka popredného juhokórejského auteura Bong Joon-ho subtílne prehodnocuje a prevracia tradičné zažité koncepty detektívneho žánru. Príbeh inšpirovaný skutočným prípadom série vrážd sleduje vyšetrovanie trojice nesúrodých detektívov pátrajúcich po sériovom vrahovi. V ťaživej a depresívnej atmosfére vidieckej provincie sú násilie a pochybné praktiky zo strany príslušníkov polície zasadzované do politického kontextu kĺbiaceho v sebe reminiscenciu totalitných režimov, občianske nepokoje a všeobecný strach. Premyslené naratívne postupy rad zaradom ukazujú vyšetrovacie metódy ako neúspešné a spochybňujú kompetentnosť vyšetrovateľov. Samotný proces vyšetrovania a jeho konzekvencie sú postavené nad cieľ dopadnúť vraha a napriek absencii pohľadu do intímnych životov detektívov má na nich priamy dopad, čo sa prejavuje predovšetkým v závere na premene charakteru hlavnej postavy Parka._____Najsofistikovanejšou metamorfózou však prechádza vrah, a to i napriek tomu že ho nikdy (okrem krátkeho rozmazaného záberu, ktorý činí detektíva zo samotného diváka v snahe spoznať ho v jednej z mnohých tvárí podozrivých) neuvidíme. Vďaka počínaniu polície získava čas a rýchlo sa učí. Ako plynú týždne, mesiace a roky, zanecháva po sebe stále menej stôp, splýva s anonymným davom (ako napovedá záver) a stáva sa nepolapiteľným. Zastaralú technológiu, nedostatok mužov a vlastnú neschopnosť bezmocných vyšetrovateľov korunuje zúfalé obrátenie sa k Amerike ako mytizovanému kriminalistickému „bohovi“, ktorý podľa nich patovú situáciu zvráti._____Štýl a rozprávanie sú vystavané okolo estetického konceptu han, ktorý má v tradícii kórejského umenia významnú pozíciu a je vysoko cenenou formou umeleckého vyjadrenia. Bong Joon-ho ho opisuje slovami „Nemůžete být pořád smutný. Chcete-li vyjádřit smutné věci milým způsobem, přistupujete k nim s radostí. Možná západní publikum takové vyjádření mate a působí na něj jako paradox.“ Podobne ako i v neskorších režisérových filmoch Goimool a Madeo sa v príbehu dômyselne prepletajú ako tragické, tak komické prvky. Svoje inšpirácie čerpá z antického divadla, grotesky, burlesky a európskej sociálnej satiry, ale i západných žánrových zástupcov detektívky a thrilleru a postupov príznačných pre artové filmy. Jeho hrdinovia sú preto v jedinom momente tragickí i smiešni, odpudiví i vznešení a v divákovi vyvolávajú protichodné pocity._____I keď je filmové rozprávanie nositeľom viac-menej klasického príbehu, dokáže sa silne vyjadrovať obrazom. Viacúrovňové využitie tejto schopnosti je patrné na sugestívnom zachytení tiel obetí, zanechaných indícií a vodítok (červená farba). Predovšetkým však ako nástroj zžieravej satiry ponúka náhľad do pomerov v ponurom prostredí dediny a rozľahlých pšeničných polí. Čerešičkou na torte je záverečný pohľad do kamery, ktorý rozširuje fikčný svet na ten náš a zodpovednosť za nájdenie vraha, ktorý v ňom zrejme ešte stále prebýva, prenáša na plecia diváka._____Napriek tomu, že uňho prežívam intenzívnu beznádej a po skončení absolútnu emočnú vyprahnutosť, vraciam sa k Bongovmu drtivému opusu často a rád. Po skončení si vždy uvedomujem, ako je potrebné poučiť sa z minulých chýb a zachovať si vieru v človeka - a to napriek, či práve preto, že sa tu Bong Joon-ho na žiadneho humanistu nehrá. 100% (Upravený komentár k 5.5.2015) (15.05.2014) (méně) (více)