Fontána

Johann Gottlieb Fichte povedal, že každý človek si vyberá takú filozofiu, ktorá mu vyhovuje. Tento subjektívny idealizmus by sme mohli vztiahnuť práve na reakcie ľudí na Fontánu. Jedni v nej budú vidieť mystično, transcendenciu, popretie nesmrteľnosti a zobrazenie lásky ako zmyslu života, my ostatní si povzdychneme „ach, zas niekto objavil teplú vodu.“ . I keď treba povedať, že to objavovanie je audiovizuálne (temer) dokonalé. V prvom rade , naše západné myslenie založené na chápaní života ako niečoho čo je pre človeka samozrejmosťou akosi nechce chápať, že pokiaľ neexistuje smrť bez života, nemôže existovať ani život bez smrti (samotným pojmom smrť sa predsa definuje koniec toho, čomu hovoríme život). Nuž a s otázkou nesmrteľnosti sa Aronofsky pobil síce štýlovo, ale štýlom zakrýva jednoduchosť a zrejmosť výsledku tohto zápasu. Jediné čo mi na forme Fontány vadilo boli na môj vkus prikrátke zábery zhruba v prvej polovici filmu, najmä keď strih záber utne predtým než stačí vygradovať. Inak mi dominantný pohyb kamery po horizontálach a vertikálach dával skutočne dojem čohosi neobvyklého; zelená farba yucatánskeho pralesa výborne kontrastuje so zlatou Shibalby i obyčajnosťou reality (pokiaľ teda za realitu ustanovíme rok 2000). Bohužiaľ v snahe urobiť film prehľadnejší a sofistikovanejší sa príliš sústreďuje na opakovanie jednotlivých vokajškom podobných a vnútorne spätých symbolov a tým nabúrava dojem filmu pre „vyspelejšie“ publikum, schopné dekódovať i rafinovanejšie resp. v rámci diela menej frekventované symboly.Táto „prešpekulovanosť“ v konečnom výsledku zráža môj celkový dojem smerom k tak trochu kalkulu so snahou osloviť väčší okruh divákov. Záverečné časti filmu prakticky akurát spomalene kopírujú guľometný strih záverečných scén Requiem či pytagorejskú posadnutosť hľadaním podstaty sveta ako čísla v závere Pi; či je takáto forma syntézy troch línií vhodná pre meditačný film ostáva na posúdení diváka. Fontána je nepochybne audiovizuálne výnimočný počin, avšak od režiséra ktorý ma v Requiem donútil k totálnej fyzickej nevoľnosti skrz vnímanie „obyčajného“ filmu som čakal omnoho väčšie dosahy a presahy. Tento film totiž žiadne transcendentno ako niečo, čo nie je možné uchopiť rozumom, neobsahuje. 9/10 (22.05.2007)

Už z prvých dvoch Aronofského filmov bolo pekne vidieť, že Darren sa nebude púšťať len tak do hocijakých projektov a 'The Fountain' to potvrdzuje. Jej podstata ma síce neutĺkla a nepribila k zemi ako ostatných, ale z pozitívnych dojmov to veľa neuberá. Podstatnú časť filmu som totiž tápal v nechápavosti, na ktorú mi film nedal toľko odpovedí, koľko som očakával. Možno to bude tým, že som si mohol pred jeho pozretím prečítal obsah a zámer. Po neskoršom vysvetlení a pochopení sa už taký intenzívny pocit nedostavil. Takže podstatu filmu vyzdvihujem o podstatný diel menej ako stránku hudobnú, vizuálnu, nápaditú, hereckú a režisérsku. 70%. (02.01.2008)

Přechválený a nadhodnocený film, který je mnohem prostší (nejen narativními postupy, ale i svým myšlením), než jak se tváří. Fascinující obrazy a zvuky ve službách jednoho zdánlivě složitě odvyprávěného mýtu, jenž nakonec zklamává svou doslovností a paradoxně i obyčejností svého vlastního finále. Zcela nesouhlasím s přívlastky "komplexní" a "filosofický", protože když se v tom člověk trochu hnípe, opravdu objeví až přílišnou jednoduchost. Což by nevadilo u obyčejného filmu (Rekviem za sen), ale u spirituální cesty za podstatou všehomíra to prostě ruší. Audiovizuálně opojné, herci skvělí, intimní momenty vesměs odzbrojující. O to víc mrzí ladně zastíraná prostota. 70% (02.03.2007)

Jako celek není film příliš výrazný, ovšem jeho významnost a genialita vygraduje posledních asi 20 min. Tam jsem měl jedno velké DEJA VU, kdy mi Aronofsky zprostředkoval zážitek a poznání přesahující hranice všednosti. Zde jsem znova, poprvé v mém životě, zažil prožitek totožný s několika prožitky změněného vědomí a vnímání, kontaktu s Bohem a duchovní přesah běžné smrtelníkovi existence. V tomto směru, dá se říct, jde o nejlepší film, jaký jsem kdy viděl ... ovšem ono těch posledních 20 min plných světelného orgasmu poznání a klidu pro mne ani není filmem, spíše duchovním prožitkem ... Opravdu výjimečný kousek!! (25.12.2012)

"Komplexné" - bolo prvé slovo, ktoré ma po pozretí napadlo, nasledované "Geniálne a dokonalé". Film, ktorý prestáva byť čisto iba filmom a stáva sa fascinujúcou poéziou, podobnou Kubrickovej 2001 či Soderberghovmu Solaris a pre hľadanie odpovedí o dôležitosti lásky v živote a zároveň pátraní po jeho význame prináša opojenie obohacujúceho osvietenia skrz meditáciu obrazom a zvukom. Priehrštie nadpozemsky nádherných sekvencií, dokonalá súhra obrazu so zvukom a príbeh prekračujúci so vzrušujúcim mrazením vo vašom vnútri hranice transcedentna. Strih spolu s magickou hudbou taktujú príbeh spočiatku ledva badateľným rytmickým "bubnovaním", ktorému sa čoskoro prispôsobí i búšenie vášho srdca, takže v momente, keď nastane akcelerácia v obrazovom strihu zladená s hudobnou zložkou, vaša myseľ i telo je vťahovaná do "centra diania" mimoriadne silno, čím vo vás vynorené emócie dosahujú nečakane vysokej intenzity a v rytme spomínaného "bubnovania" je do vás doslova pumpovaná enegia- Aronofsky s týmto "podprahovým vnímaním" u diváka pracuje až chirurgicky presne. Neopísateľne silný divácky zážitok a Aronofskeho ďalší masterpiece v jednom. [Toronto, jeseň 2006] (21.10.2006)